Playboy 1992 Interview: Michael Jordan

Autor: Lukas Kuba | 27.4.2018 o 15:22 | Karma článku: 1,43 | Prečítané:  328x

Otvorený rozhovor s hviezdou NBA v máji 1992 o živote po Magicovi, o vojnách basketbalových domýšľavcov a zálusku na olympijské zlato, ktoré na OH v Barcelone americký Dream Team na čele s Jordanom nakoniec jasne získal.

(Interview vyšlo v československom Playboyi v júli 1992; v roku 2004 som ho preložil z čestiny do slovenčiny a tento týždeň som to porovnal s originálom a tie pasáže, ktoré boli preložené vyslovene zle – alebo úplne chýbali – som preložil nanovo.)

 

Vo svojich 29 rokoch je Michael Jeffrey Jordan takmer isto populárnejší ako Ježiš. A čo viac – má lepšie reklamné zmluvy. Avšak Jordan by, na rozdiel od Johna Lennona, nikdy nič takého neopatrného nepovedal. Nemá to v povahe. A potom – tých 21 miliónov dolárov, ktoré má údajne v tomto roku na reklamách zarobiť, závisí na tom, že ho ľudia i naďalej budú mať za stopercentného gentlemana, dokonalého športovca, usporiadaného človeka rodinného typu a skromného, vecného, nie príliš nad zemou vznášajúceho sa poloboha. To sa mu darí ľahko snáď preto, že to nie je len falošná predstava – je veľmi lákavé označiť Jordana za najlepšieho basketbalistu sveta všetkých čias, ale nie všetci sú ochotní o ňom hovoriť len takto. Vlani síce dosiahol svoje najväčšie úspechy – doviedol Chicago Bulls k ich prvému majstrovskému titulu NBA a ako prvý profesionál sa dostal do amerického basketbalového mužstva pre Olympijské hry, ale tiež bol prvýkrát široko kritizovaný – ako superhviezda, aj ako občan.

Začalo to, keď akosi nešťastne meditoval o tom, či tento rok bude hrať na letných Olympijských hrách – najskôr povedal, že nebude, pretože si po sezóne potrebuje oddýchnuť, potom povedal, že sa ešte nerozhodol. Potom sa rozleteli fámy o tom, že skutočným dôvodom, prečo sa nemôže rozhodnúť, je to, že jeho spoluhráčom v olympijskom mužstve má byť rozohrávač Detroitu Pistons Isiah Thomas, ktorého možno viacmenej označiť za Jordanovho nepriateľa v NBA. Aj keď Jordan poprel, že by zneužíval svoju nesmiernu popularitu k tomu, aby Thomasovi uškodil, zďaleka nie všetci mu to veria. Nakoniec, nech už k tomu došlo z akýchkoľvek dôvodov, Thomas nomináciu do olympijského tímu nedostal, zatiaľ čo Jordan áno. Milostivo ju prijal. Ale zrovna v tej dobe začal pociťovať to, čo vyjadril športový novinár Jack McCallum slovami ako „nechuť voči svojej popularite, určite nespokojnosť s celou ideou Michaela Jordana“.

Nepomohlo ani, keď sa Jordan rozhodol neísť s ostatnými z Bulls do Bieleho domu, kam ich pozval prezident George H. W. Bush (za čo ho jemne napomenul spoluhráč Horace Grant), alebo keď ho Jim Brown zo Siene slávy NFL napadol, že dosť nepomáha mladým černochom. Ale nepríjemnejšie sa do neho zahryzol v bestselleri „The Jordan Rules“ športový redaktor Chicago Tribune Sam Smith. Vykreslil ho ako človeka, ktorý v bojoch o titul čas od času prejavuje tyranskú a popudivú povahu.

Aj keď sa na obraze, aký Jordan na verejnosti má, objavili praskliny, jeho tajuplnosť i popularita zostali nedotknuté. Potešenie, radosť aj číry úžas, ktorý poskytuje svojou hrou miliónom basketbalových fanúšikov (a rovnako i výrobcom všetkých tých vecí, ktorým robí tak podmanivú reklamu), vyvážili všetku kritiku namierenú proti nemu. Väčšina z nás si s ním bude radšej spojovať okamžiky príjemného vzrušenia (a elegantné tenisky).

Prehliadka Jordanových hviezdnych momentov by začínala zápasom o titul NCAA v roku 1982, keď jeho víťazná strela doviedla Tar Heels zo Severnej Karolíny k jednobodovej výhre nad Hoyas z Georgetownu. Potom prišiel žiarivý výkon na OH v Los Angeles v roku 1984. Od tej doby, čo ho po treťom ročníku na univerzite získali Bulls (neskôr sa vrátil a štúdium dokončil), sa Jordanova kariéra odohráva vo svetle reflektorov. Väčšina fanúšikov nikdy nezabudne na zápasy play-off z roku 1986, keď v nich naprosto vyviedol z miery Boston Celtics a nastrieľal 49 a 63 bodov, alebo sezónu 1986/87, keď viedol ligu s priemerom 37,1 bodu na zápas a mal viac 50-bodových zápasov ako ktokoľvek okrem legendárneho Wilta Chamberlaina. Po Chamberlainovi sa stal aj druhým hráčom v histórii NBA, ktorý dosiahol za sezónu 3000 bodov. Pritom zdvihol svoju hodnotu od ceny 20 000 000 ako nováčika na dnes odhadovaných 150 000 000 dolárov.

Tento odhad prirodzene ovplyvňuje vlani dosiahnutý titul. Pri boji o jeho získanie sa však Jordan jeden raz navždy prejavil proti predstave sebeckého strelca, ktorá o ňom panuje – ako pravdepodobne najvšestrannejší hráč súčasnosti schopný poskytnúť svojmu tímu najlepšiu streľbu, prihrávku i obranu, rovnako ako aj viesť a inšpirovať, a pravdepodobne si z vlaňajška uchováme i ten najzapamätateľnejší moment: Jordan na podlahe v šatni Bulls, z očí mu tečú slzy, k tvári tlačí trofej za víťazstvo v NBA. Pokiaľ bude tento filmový pás existovať, má Jordan trvalý pamätník svojej hry.

Jordanove súkromie nie je prirodzene tak ľahko prístupné. Po zážitku, keď ho asi 5000 ľudí túžiacich po jeho autograme skoro ušliapalo, si dáva veľký pozor, aby nebol vidieť inde než na palubovke. Na dni voľna si plánuje schôdzky, v reštauráciách jedáva, až keď zatvoria, to, čo mu na hlave ešte zostáva z vlasov, si nechá ostrihať vtedy, keď u holiča zatvoria a do obchodov chodí mimo obvyklej otváracej hodiny. Je iróniou, že tridsať rokov po tom, čo v Amerike skoncovali so segregáciou na verejných miestach, musí jeden z najslávnejších čiernych Američanov požívať zadné vchody.

Aj keď súkromný Mike sa ľuďom rýchlo stráca z očí, na verejnosti hrá Jordan dôležitú hru v tvári v tvár. Jeden raz dokonca Marii Shriverovej z NBC povedal: „Aj moje chyby sú dokonalé“ a zdá sa, že to je presne ono. Vezmime napríklad Jordanov najväčší hriech. Takmer všetci komentátori, ktorí písali o jeho váhaní, či sa zúčastniť olympiády, sa taktiež zmienili o Isiahovi Thomasovi a o tom, ako vlani po poslednom zápase finále play-off Východnej konferencie odviedol svojich porazených spoluhráčov z Detroitu Pistons, a ani si nepodali s víťaznými Bulls ruky. Pre mnohých ľudí zo športu bolo takéto nešportové chovanie dostatočným dôvodom, aby Thomasa vylúčili z olympijského tímu, bez ohľadu na to, či ho Jordan má alebo nemá rád. Keď Jim Brown obvinil Jordana, že nerobí dosť pre mladých černochov, prišla na Jordanovu obranu opäť tlač. Pripomenula prácu Jordanovej nadácie (prispieva dvadsiatim piatim dobročinným organizáciám na mládež) a aj to, ako sa týždeň čo týždeň snaží vyhovieť prianiam sedemdesiatich piatich chorých detí, aby si mohli sadnúť vedľa neho na lavičku Bulls (niektoré dostanú botasky, v ktorých Jordan hral, a jeden chlapec, ktorý zomrel na leukémiu, bol v nich pochovaný).

Aj keď s jeho neprítomnosťou v Bielom dome hlavné denníky nesúhlasili, černošská tlač, ktorá to interpretovala ako Jordanov spôsob protestu voči Bushovému postoju k občianskym právam, ho pochválila. Ako posledné mali v tejto sezóne zničiť súkolie Bulls „Jordanove pravidlá“. Ako sa zdá, zapôsobili opačne a tým boli Bulls ešte silnejší a súdržnejší. Amerika uctieva Jordana aj naďalej.

„Ísť na zápas Bulls, to je ako ísť do kostola,“ tvrdí Arthur Droge, docent Nového zákona na bohosloveckej fakulte Chicagskej univerzity. „Rozhodne tam je prítomný božský prvok a Jordan – to je dnes poloboh.“

Alebo, ako sa vyjadril Larry Bird v roku 1986: „Je to Boh prezlečený za Michaela Jordana.“

 

Aby sme vypátrali Jordana, najali sme športového novinára MARKA VANCILA, ktorý začal písať o Bulls pre Chicago Tribune v rovnakej dobe, keď hral Jordan v NBA svoju prvú sezónu. Vancil ako veterán tlačoviek zhliadol veľký počet zápasov, zažil mnoho majstrovských sezón a videl pekný rad víťazov. Žiadny z nich sa však podľa jeho názoru Michaelovi Jordanovi nevyrovná.

Jordan si skôr než väčšina z nás uvedomil, že za peniaze sa dajú kúpiť veci, ale nie čas. Oddelenie, ktoré má u Bulls na starosti styk s verejnosťou, obvykle žiadosti o interview s Jordanom zamieta. Jordan odpovie na čokoľvek v šatni, pred zápasom alebo po ňom, ale na jeho čas, hlavne keď je v Chicagu, nemá nárok nikto s výnimkou jeho rodiny, priateľov a záväzkov plynúcich zo zmlúv.

Toto som vedel, a preto som mu navrhol, že spolu budeme hovoriť na jednom z tripov Bulls. Súhlasil, a tak sme sa dohodli, že sa zídeme na novembrovom tripe, ktorý odštartoval v Oaklande a pokračoval cez Seattle, Denver, Los Angeles, Portland a Sacramento. Prvú schôdzku sme mali na Deň vďakyvzdania v Portlande.

Rozprával skoro hodinu a pol, ďalšie pokračovanie sme naplánovali na poludnie ďalšieho dňa, v deň zápasu s Trail Blazers. Na tomto tripe Bulls zvíťazili v štyroch zápasoch po sebe a celkovo vyhrali desaťkrát v rade, ale Portland mal byť tvrdou skúškou. Zápas začínal ani nie za šesť hodín a Jordan vyzeral dychtivo. Hovoril o Smithovej knihe, citoval, na čo sa ho pýtali iní novinári. Povedal, že by som mal prísť do Sacramenta. „Tam nikoho nepoznám. Mohli by sme to dokončiť u mňa v izbe.“

Po namáhavom víťazstve v dvojitom predĺžení to vyzeralo, že Jordan nebude schopný ani dôjsť do svojej izby. S kŕčmi v chrbte ležal na stole a tá bolesť bola taká intenzívna, že mu – zatiaľ čo on bol stále ešte v drese – museli pobaliť veci a pomôcť mu do autobusu.

Zavolal mi o štvrtej popoludní. „Poď hore,“ povedal. „Mám asi pol hodiny.“ Keď som prišiel k nemu do apartmánu, priviezli mu práve predzápasové jedlo: biftek, zemiaky v šupke, džbán pomarančového džúsu, vodu a šalát. Jordan sa už pohyboval s istotou. To, že nastúpil v 234 zápasoch po sebe, je dôkazom, že s bolesťou sa dokáže vysporiadať vždy. Deň rehabilitácie odstránil kŕče v chrbte a Jordan, ani čo by sa zjavne premáhal, nastrieľal ten večer tridsať bodov. Bulls elegantne pokračovali v dokonalom tripe. Hodinu po zápase mi Jordan zavolal a dohodli sme sa ešte na jednej, poslednej schôdzke.

Rozhovor sme začali témou, ktorá dnes ťaží celý basketbalový svet: Magic Johnson.“

 

Ako si sa dozvedel o Magicovi?

Jeho agent Lon Rosen mi na tréningu nechal odkaz, že so mnou musí nutne hovoriť. Keď som mu zavolal, povedal mi: „Magic bude mať dnes tlačovú konferenciu. Končí. Má pozitívne testy na HIV.“

Kde si bol, keď ti to povedal?

Práve som šiel domov na aute. Skoro som vyšiel z cesty. Povedal som: „To je snáď nejaký zlý vtip.“ Povedal: „No, Earvin chce s tebou hovoriť.“ Dal mi Earvinove číslo a ja som mu zavolal domov. Bol taký kľudný ako ty alebo ja teraz. Povedal som mu: „Sakra, ty si kľudnejší než ja. Ja som skoro vyletel z cesty.“ Povedal: „Chcem, aby si žil normálne ďalej. Ja budem v poriadku, moje dieťa bude v poriadku, moja manželka je v poriadku.“

Predtým. než Magic oznámil, že má HIV, hovorili niekedy hráči o AIDS?

Vedeli sme o tom, ale väčšina z nás si nikdy nemyslela, že sa to môže stať heterosexuálom. Vždy išlo o homosexuálov, narkomanov, a tých, ktorí to dostali z transfúzií. Bola to rana medzi oči. Dopadlo to na mňa zo všetkých možných uhlov.

Nechal si si niekedy urobiť testy?

V posledných dvoch rokoch áno.

Prečo?

Pretože mám životnú poistku, ktorá to vyžaduje.

Prekvapilo by ťa, keď by aj iní športovci mali pozitívne testy?

Nie.

Prekvapilo by ťa to pred Magicovým oznámením?

Jedna z najvýznamnejších osobností zverejnila, že má HIV a že to dostala vďaka promiskuite. Nebol jediným promiskuitným športovcom. Som si celkom istý, že nebude posledným.

Aký je vlastne kočovný život v NBA?

Hodne sa hovorí o príležitostiach, čo máte na tripoch. Iste, máte príležitosti, máte ich všade. Po zápase vidíte rôzne ženy. Hráči si to vždy uvedomovali, vedeli, že je treba si vyrozprávať, kto je kto a čo je čo. Keď nepočúvate – riskujete.

A sú hráči, ktorí nepočúvajú a nemyslia?

Magic to povedal sám, človeka nikdy nenapadne, že by sa to mohlo stať práve jemu. Ani sa nenazdáte a bodne vás včela.

Poučia sa z toho hráči alebo ich to zas prestane zaujímať?

Trochu pohrávania to utne. Ale tiež si myslím, že vďaka tomu budú muži aj ženy prístupnejší myšlienke bezpečného sexu. Myslím, že Magic donúti hráčov, aby si povedali – neboj sa tej osoby spýtať. Dnes už je to dané: musíte o tom hovoriť.

Predtým bolo hlavnou starosťou hráčov nepriviesť partnerku do iného stavu...

Alebo nedostať pohlavnú chorobu alebo opar. Dnes sa človek modlí, aby to bolo len toto.

Aký si mal vzťah k Magicovi na začiatku svojej kariéry?

Keď som bol na strednej škole, mal som ho rád. Volali ma Magic Jordan. Moje prvé auto malo poznávaciu značku Magic Jordan – bolo to Grand Prix 1976.

Keď si ale prišiel do NBA, boli vaše vzťahy napäté, nie?

Pôsobila tu trochu závisť kvôli tomu, ako som sa do ligy dostal. Magic mal na začiatku ešte viac štýlu než ja a bol ešte úspešnejší. A mal mať i lepšie príležitosti než ja, pokiaľ ide o reklamné zmluvy a ďalšie šance na zárobok. Ale oni ho tak na trh neuvádzali. Ja som mal šťastie, že som mal schopných ľudí. Takže odtiaľ tá troška závisti.

Ako ste ju prekonali?

V treťom roku môjho pôsobenia v NBA ma Magic pozval, aby som hral v jeho letnom zápase pre charitu. Vyrozprávali sme si všetko medzi štyrmi očami v šatni a začali sa spolu kamarátiť.

Ale všetko si do poriadku nedal. Ako je to s tebou a Isiahom Thomasom a údajným prehliadaním Jordana v zápase hviezd NBA v roku 1985? Myslíš, že ti skutočne úmyselne neprihrávali?

Keď sa pozrieš na záznam, je naozaj vidieť, že presne toto Isiah robil. V tú chvíľu, keď sa to prevalilo, že prikázal neprihrávať mi, v tú chvíľu sme sa začali nemať radi.

Ale nejaké problémy boli už aj pred tým zápasom, nie?

Bol to môj prvý All-Star zápas. Bol som väčšinu času vo svojej izbe, pretože som nevedel, čo mám robiť. Nikto z mojich obvyklých spoluhráčov tam nebol. Nechcel som sa ocitnúť v situácii, že by som si pripadal trápne. Jediný krát, keď som vyšiel von, aby som sa dostavil na ligovú schôdzu, som sa ocitol vo výťahu práve s Isiahom Thomasom. To bolo prvýkrát, čo sme sa stretli. Povedal som: „Ahoj, ako sa máš?“ Viac som nepovedal. Mal som trému, pretože som ho nepoznal a nechcel som ho nejako otravovať. Nechcel som vypadať ako zelenáč. Viete, nebyť za hlupáka. Preto som bol ticho. Stál som v rohu. Išiel som na tú schôdzu a stále som mlčal. Keď víkend skončil, donieslo sa ku mne, že som bol arogantný, drzý a že som vo výťahu s Isiahom neprehovoril, že som ho ignoroval. A ja tvrdím, že s tým začal Isiah Thomas.

Aký si z toho mal pocit?

Bol som sklamaný a mrzelo ma to, pretože som nechcel nikomu šliapnuť na kurie oko. Keď som prišiel do ligy, myslel som si, že som niekde úplne dole a že ako nováčik sa budem musieť šplhať po rebríku nahor. Keď som začal hrať s Bulls, chceli, aby som bol vokálny líder tímu, ale ja som koučovi Kevinovi Lougherymu povedal, že mi to je proti srsti. V mužstve sme mali chalanov, čo už boli v lige šesť, sedem rokov a ja som tam bol len prvý rok. Ako by som tým hráčom mohol rozkazovať? Najlepšie, čo sa dalo robiť, bolo proste hrať čo najlepšie. Tak som sa k tomu vždy staval. Lenže oni si to vysvetlili ako neúctu a všetko, čo sa ten víkend stalo, prekrútili.

Ďalšie stretnutie po zápase hviezd bolo doma proti Detroitu. Ako si reagoval?

Normálne by som sa usmieval, bavil sa, ale celý tento zápas som bol vážny. Z môjho pohľadu to bolo plné nevraživosti. A ďalší deň stálo v titulkoch: „Jordan sa pomstil, dal 49 bodov.“ To Isiahovi stačilo. A stal som sa konkurentom. Vždy som sa snažil ho rešpektovať a byť k nemu milý, ale zakaždým som sa dopočul, ako o mne škaredo hovorí za mojím chrbtom. Tak som si povedal – s láskavosťou končím. Seriem na to. Budem len hrať basketbal. Najlepší kamaráti predsa byť nemusíme.

Znamenala pre teba táto skúsenosť tiež niečo pozitívneho?

Naučila ma, čo je závisť, ktorú človek stretne, keď sa dostane takto vysoko. Ale pritom je to len biznis. Využijem všetky príležitosti. Keby oni boli na mojom mieste, urobili to isté.

Závidia ti tvoj úspech s reklamami a podobne i ostatní hráči?

Iste. Ale prečo by som mal púšťať príležitosť len preto, že niekto iný nikdy žiadnu príležitosť nemal? Neprajú mi to a žerie ich, že ja to robím? Na to kašlem. Niekomu sa to nemusí ľúbiť. Vidím, ako ľudia píšu editorovi: „Nebaví ma vidieť Michaela Jordana všade, kam sa len pozriem.“ Kto ste? Pretože keď by ste boli tam, kde ja, robili by ste to isté. Nenechám sa tým vyviesť z miery. Je to biznis. Chcem len využiť príležitosť a až prestanem hrať, byť finančne zabezpečený. Nerobím nič, čo by nerobil každý iný na mojom mieste.

Kedy si si zvykol na to, že si celebrita?

Môj štvrtý rok v NBA.

Skôr nie?

Do štvrtého roku sa mi to páčilo. Ale potom to človeka unaví. Začneš byť náladový. Ľudia využívajú to, že si slušný. A chceš viac času pre seba. Zmeníš prístup. Ja som začal byť úprimnejší. Do tej doby som váhal povedať, čo si myslím.

Čo tým máš na mysli?

Keď sa mi niečo nepáči, tak to poviem. Predtým by som si to nechal pre seba. Dnes tiež viac trvám na svojom názore, pretože aj ľudia viac trvajú na svojich názoroch o mne.

Poďme teraz hovoriť o tvojom verejnom obraze. Prečo si nešiel do Bieleho domu, keď tam prezident Bush pozval váš tím?

Nechcelo sa mi. Mal som niečo iné. Predtým by som povedal: „Mal som pre to svoje dôvody.“ Urobil by som to zdvorilo. Ale nič z toho vás novinárov nemusí zaujímať. Bulls vedeli, že nepôjdem, tak prečo by som to ešte musel hovoriť aj vám. Choď sa opýtať ich, prečo som nešiel. Oni to vedia. Mám svoje zásady, pretože ľudia ma ľahko využívajú a posudzujú to, čo sa rozhodnem urobiť. Možno to nesúhlasí s ich predstavami o tom, čo by som mal robiť. Ale mne je to fakt jedno. Nežijú môj život. Pýtam sa ja ich, prečo idú do kúpeľne?

Nemusia znášať to, čo musíš znášať ty.

Presne tak. Nemusia. Ľudia hovoria, že si prajú byť Michaelom Jordanom. OK, tak nech ním sú na dva roky. Než prekročíš určitú hranicu, je to zábava. Potom príde obdobie, keď prídeš do mesta o tretej ráno, pätnásť ľudí čaká, že im dáš autogram a ty si k smrti uťahaný. Bolia ťa kolená, chrbát tiež, ale aj tak sa musíš o tretej ráno pätnásťkrát podpisovať.

Čo sa stane, ak to neurobíš?

Vždy sa nájde niekto, kto sa o teba otrie a povie: „Len sa na neho pozrite.“ Na jednom tripe sme raz dorazili o tretej ráno do Denveru a v hotelovej hale sedeli ľudia. Bol som uťahaný. Povedal som: „Je mi ľúto, prosím, som uťahaný.“ Potom som počul: „Tak toto sú Jordanove pravidlá.“ Len som kráčal ďalej. Ale raz sa asi stane, že poviem: „Choď sa bodnúť.“ Možno až budem v lige končiť.

Povedz nám niečo o vašej majstrovskej sezóne. Bola tak búrlivá, ako sa vykresľuje v „The Jordan Rules“?

Ja som to nečítal.

Sam Smith sa zmieňuje o všetkých vstupenkách, čo si dostal na vypredaný zápas vo vlaňajšom finále. Chcel tým naznačiť, že máš privilégiá. Dostávaš lístky na zápasy Bulls zadarmo?

Každý ten prekliaty lístok kupujem. Nikto mi ich zadarmo nedáva. Platím všetky tie päťdesiatdolárové lístky do lóže, ktoré dávam deťom. Všetky vstupenky, čo môžem mať a čo nepoužijem, dávam Scottiemu Pippenovi, Horacemu Grantovi, ďalším ľuďom, a za všetky platím. Nechcem po nich, aby mi dávali peniaze, Vlani som minul za vstupenky 100 000 dolárov, ktoré mi nikto nevrátil. Tie peniaze som zaplatil Bulls a ďalším tímom. Takže nereptajte na to, že rozdávam lístky.

V inej historke, ktorá ťa má vykresliť ako sebeckého strelca, hovorí pivot Bulls Bill Cartwright o zápase proti New Jersey. Podľa Cartwrighta si sa sťažoval, že ťa kouč Phil Jackson vystriedal, aby si už nedal viac bodov.

Sam Smith hovorí, že Cartwright povedal, že som sa rozčuľoval, že som nedal päťdesiat bodov a že namiesto toho mohol každý nastrieľať dvadsať. To je tá najväčšia lož v Amerike. Celá ofenzíva je postavená tak, aby Cartwright skóroval toľko bodov, koľko len dokáže. Keď to nedokáže, potom je to jeho problém. Ja pre neho môžem urobiť len to, že mu hodím loptu. Nemôžem zariadiť to, aby bol rýchlejší.

A čo obvinenia, že chceš skórovať len ty sám?

Ja nejdem na ihrisko s tým, že sa budem snažiť len o skórovanie. Skórujem, pretože je k tomu príležitosť. Je jedno, kto skóruje. Keď máš príležitosť streliť kôš, streľ ho. Vyhráme my. Smith to postavil tak, že ja som v tomto sebecký, že myslím len na to, ako dať kôš, ale o to mi predsa vôbec nejde. Ide mi o to vyhrať. Koho zaujíma, kto strelil tie body?

To, že si najlepší strelec, pre teba neznamená vôbec nič?

To ma ani trochu netankuje. Ak budem tento rok najlepší strelec, tak budem. Keď nebudem, tak nebudem. Viem, že by som to dokázal, keď by som chcel. Ale naháňať sa za tým nehodlám. Nech to dopadne, ako chce.

Aký bol tvoj kontakt s autorom tej knihy?

[Viceprezident Bulls] Jerry Krause a ja sme v tej knihe kritizovaní najviac a sme tiež jediní, čo s tým chlapíkom nešli na obed. Bolo to, ako keby si vopred naplánoval, že nás tak ako tak odstrelí, tak prečo by nás bral na obed?

Počítal si s tým, že sa ti niekedy niečo podobného stane?

Vedel som, že sa ľudia pokúsia do mňa trafiť. Že príde chvíľa, keď ich prestane baviť, že vás vidia na podstavci, čistého a nablýskaného. Povedia si: „Pozrieme sa, či sa aj na ňom nenájde nejaká špina.“ Ale nikdy som nečakal, že to príde zvnútra. Sam sa osem mesiacov snažil tváriť, akoby bol našim rodinným priateľom. A rodina vykladala, ako ma nenávidí. Ale keď ma tak nenávidia, prečo so mnou hrajú? Prečo nešli za [majiteľom Bulls] Jerrym Reinsdorfom a nepožiadali ho, aby ma vytrejdoval? Nechápem, ako sme mohli vyhrať, keď je medzi nami toľko nenávisti. Vyzeralo to, že všetci spolu vychádzame dobre.

Pozeráš sa na svojich spoluhráčov a v duchu sa divíš, či to všetko skutočne povedali?

Dokážem si predstaviť, že niektoré veci skutočne padli zo zlosti, žiarlivosti alebo sklamania. Ale dokážem si tiež predstaviť Sama Smitha, ako ich manipuloval, dával im slová do úst, takže zmysel vyplýva zo situácie. Dajme tomu, Horace Grant bol po jednom zápase sklamaný, že nemal viac streleckých pokusov a možno som mal vtedy oveľa viac striel než ktokoľvek iný. Sam vycíti zlosť, príde a položí mu všetky tie otázky. V knihe to Sam postaví tak, akoby to bol problém celej sezóny. A v skutočnosti išlo o jeden jediný zápas.

Ešte niečo, čo ti na tom ide na nervy?

To, ako Smith niektoré veci zneužíva. Počul som, že je tam historka, ako sa Pippen, Grant a ja bavíme o penisoch našich synov. Že sme pol hodiny hovorili o tom, ktorý syn má najväčší penis. Aký to má zmysel, že sa niečo takého dostane do knihy? Človek vie, že to bola sranda.

Vráťme sa k vášmu víťaznému ťaženiu za titulom. Zdá sa, akoby ti nestačilo, že vyhráte, ale ešte si to musel urobiť tým správnym spôsobom.

Keď sme porazili Philadelphiu vo vlaňajšom play-off a Detroit hral proti Bostonu, všetci hovorili: „Dúfam, že Boston vyhrá.“ Ja som povedal, že v žiadnom prípade. Ak my vyhráme titul NBA, potom ho musíme vyhrať tým najťažším spôsobom, alebo za to budeme ako tím kritizovaní. Predovšetkým Scottie Pippen by sa nikdy nerehabilitoval za to, že mal trikrát to bolenie hlavy, alebo čo mu to bolo, v poslednom zápase konferenčného finále 1990 proti Pistons. Ako tím by nás to prenasledovalo navždy, pretože pod tlakom Detroitu sme vždy iba kapitulovali. Od hráčov Detroitu vlastne nikto nezískal skutočný rešpekt.

To by sa škaredo dotklo aj teba.

To všetko by padlo na moje plecia. Jasne, ľudia by hovorili, vyhrali ste titul, ale cez Detroit ste sa nedostali. Takéto kraviny som nechcel počúvať. Chcel som, aby sme vyhrali tým najťažším spôsobom.

Takiež išlo o to, že ľudia ťa porovnávali s Magicom a Larrym Birdom.

To porovnávanie ma vždy pripravilo o to, aby ma zaradili medzi dvoch najlepších hráčov ligy. Vždy sa povedalo: „Všetky tie skvelé akcie, ale nikdy nedoviedol svoj tím k titulu.“ Takže som sa chcel dostať k titulu cez jedného z nich dvoch. Dopadlo to perfektne.

Magic robil spoluhráčov lepšími. Tebe sa vyčíta, že práve toto si nedokázal.

Majstrovský titul bol mojou príležitosťou ukázať, že som viac než strelec. Bola to výzva, keďže sa všetci snažili urobiť z toho záležitosť jeden na jedného – Magic verzus Michael. Uvedomoval som si to. Ale viete, každému som povedal, že keď sa dostaneme do finále, vyhráme ho my, ak s tým budem mať niečo do činenia. Takú príležitosť už možno nikdy mať nebudem. A potom som sa dostal do finále a všetko, čo som sa snažil robiť, bolo zapchávať diery – skórovať, prihrávať, doskakovať, čokoľvek – tak, ako hovorili, že to robí Magic.

Bol v tom roku nejaký moment, keď si si pomysel – možno máme na to celé to vyhrať?

Keď sme porazili Detroit pred All-Star zápasom.

Tak skoro?

Porazili sme ich v Detroite. Asi desať zápasov sme predtým v Detroite nevyhrali a keď sa nám to podarilo, získali sme sebadôveru. Potrebovali sme vedieť, že ich vieme poraziť na ich palubovke. V konferenčnom finále rok predtým sme hrali dobre na domácom ihrisku. Ale k nim sme si vždy išli pre porážku.

Hovorme teraz o sérii s Detroitom vo vlaňajšom play-off. Porazili ste New York, Philadelphiu a potom prišli Pistons.

Na toto sme čakali. Mali sme výhodu domáceho prostredia. A doma sme predtým šesť alebo sedem krát vyhrali. Prvý zápas bol kľúčový, pretože sme vedeli, že oni sa nezastavia pred ničím. Pippen vedel, čo urobí Dennis Rodman. Nemohol dovoliť, aby sa mu dostal do hlavy. Proste starať sa len o hru, nie o súpera, a takto hrať celý zápas. Oba zápasy v Chicagu sme vyhrali, takže sme išli do Detroitu a hovorili si – poďme ich poraziť 4:0.

Videl si v ich očiach strach?

Áno. Nevedeli ako nás vyviesť z miery. Skúsili všetko, aby nám nalomili sebavedomie.

Ako napríklad?

Rozdávali údery, hrali tvrdo do tela, urážali nás. Takže som si vravel – títo chlapíci neustále trash-talkujú. Skúsme teda, ako si s tým poradia oni. Začal som teda s tým tiež. Markovi Aguirreovi som povedal: „Toto nie je tvoj domov. Už nie si v Chicagu. Žijes v Detroite. A toto je náš domov.“ Rodmanovi som povedal: „Rodman, ty že si najlepší obranca? Skoč sem aj s tou tvojou riťou, ak si myslíš, že si najlepší obranca v lige.“ To ho hrozne vyviedlo z miery. Kedykoľvek šiel okolo mňa, bum, dal mi ranu kolenom. Snažil sa ma vynervovať. A ja som sa snažil urobiť mu to isté. Chcel som z neho vyraziť dušu. Povedal som Scottiemu, nech naňho postaví clonu – priblížil som sa k nemu a bum, zrazil som ho. Rodman sa naštval, pretože sme mu robili také isté svinstvo, čo robil on nám. Vedel som, že to naňho funguje.

A čo Isiah?

Ten bol dosť pasívny. Myslím, že bol presvedčený, že nás majú v hrsti, že v istom zmysle ho na víťazstvo nepotrebujú. Povedal si, že bude ich režisérom, namiesto toho, aby bol agresorom. Keď potom skúšal byť agresívny, bolo už neskoro.

Hrali Pistons tak, aby ťa zranili?

Laimbeer áno. Keď sa to stalo prvýkrát, myslel som si, že je to len nejaká iniciácia do ligy. A potom sa mi to svinstvo začalo stávať vždy, keď som bol v protiútoku a on mi skrížil cestu. Vôbec sa nesnažil o zblokovanie strely. Išiel po mne celým telom. Keď som vo vzduchu, môžem stratiť kontrolu, môže sa stať čokoľvek. Mal som hnev, ale ovládol som sa. Počkám si, až budem hrať posledný rok.

Je Laimbeer horší než ostatní? Je dokonca horší než Rodman?

Nie je, myslím si, že sú asi narovnako. Snažia sa byť takí, ako sami seba prezentujú – byť kreténmi.

Detroitská séria bola pozoruhodne dôkladný výprask.

Preto odišli z ihriska. Pripravili sme im zahanbenie. Takto ich vypráskať, to je predsa hanba. Pre obhajcov titulu je porážka vždy zahanbujúca. Bolo to, ako keď dobro zvíťazí nad zlom.

Čo myslíš tým zlom?

Ich štýl hry. Keď tvrdým faulom zrazíte niekoho na zem, aspoň ho zdvihnete a poviete „Si v poriadku?“ Pistons vás zrazia a potom do vás pokiaľ možno ešte kopnú. Tým vás chcú zastrašiť. Zlo vychádza z ich poňatia hry a z nešportového chovania. Ten imidž zlých chlapcov im síce nejaké zlato priniesol, ale prinieslo im to tiež hodne hanby.

Detroit šalie, keď vás počúva. Majú dojem, ako keby si ich vôbec nerešpektoval.

Rešpektoval za čo?

Pretože sú úspešní.

To je pravda. Každý o tom vie. Boli dosť chytrí na to, aby ťažili zo svojho štýlu a boli úspešní. Šampiónmi neboli len vďaka hrubej sile. Mali dosť talentu na to, aby vyhrali. Ten talent majú stále, ale mohli by sa obísť bez brutality.

Prekvapilo ťa, keď pri poslednom zápase odišli z ihriska pred vypršaním hracieho času?

To teda áno. Isiah Thomas je prezident našej hráčskej asociácie, ale aj tak zorganizoval také nešportové chovanie? Tri roky za sebou som sa prinútil k tomu, aby som im podal ruku, poprial veľa šťastia a povedal im, aby priviedli titul späť do Východnej konferencie.

Toto prehrýzť muselo byť skutočne ťažké.

Bolo to ťažké, ale o tom je športové chovanie a takto by to mal urobiť každý.

Kedy ti prvýkrát došlo, že ligový titul máš na dosah ruky?

V prvom zápase proti Lakers. Hrali ako besní, my sme hrali strašne, ale stále sme mali šancu vyhrať. A viac sme nepotrebovali. To nám dodávalo sebadôveru. Prvý zápas bol pre nás morálnym víťazstvom. V druhom sme ich prevalcovali. To nám dodalo naspäť ten kus sebadôvery, ktorý sme stratili.

Väčšina ľudí sa na to pozerala tak, že Lakers sú vo výhode, keďže z dvoch zápasov vonku sa im podarilo vyhrať jeden.

Jasne, ale na koni sme boli my. Nebolo to tak, že by nám ten zápas dali, dominovali sme napriek ich snahe.

Aké emócie ste mali pred piatym zápasom s Lakers?

Boli sme proste odhodlaní.

Mal si strach?

Nie, strach som nemal. Mali sme tri príležitosti získať ešte jednu výhru. Nebol som nervózny. Nastupovali sme v pohode.

Kedy vám došlo, že víťazstvo je vaše?

Keď John Paxson začal triafať strely, jednu za druhou. Keďže sme nevyhrali ten posledný zápas na domácej palubovke, o nejaké to vzrušenie som prišiel. Keby sa nám to podarilo v Chicagu, asi by sme už boli po smrti, pretože tamojší fanúšikovia by nás zabili. Ale aj v L.A. to bolo skoro rovnako šialené.

Čo sa stalo po finálovom zápase v šatni? Vyzeralo to, ako keby ťa dojatie úplne premohlo.

Snažil som sa ovládnuť, ale nedokázal som to. Celé tie roky som potláčal veľa sklamania. Keď sme vyhrali, bol som viac namäkko než kedykoľvek predtým. Neľutujem toho. Bolo to niečo, čo som musel zo seba dostať von.

Myslíš si, že na olympiáde vás čaká nejaká výzva?

Vieš, je to jedna z tých situácií, kde bude výzvou to, či budeme hrať spolu ako tím. Keď sa človek pozrie, kde sú aké talenty a aké tímy proti nám budú hrať, tak to bude masaker. Naše výhry nebudú ani len trochu tesné. Hrať basketbal sa naučili od nás. Máme schopných hráčov, ktorí sú tiež dosť vysokí. Hovoríme o najväčších hráčoch, čo v súčasnosti hrajú, a taktiež náš tím je ten najlepší, aký bol kedy postavený. Kto nás porazí? Japonci? Číňania? Nemôžu sa nám rovnať, čo sa týka atletickosti. A to vôbec nehovorím o našej psychickej prevahe, keď budeme mať Magica alebo kohokoľvek, kto bude hrať rozohrávača. Máte tam Stocktona, Barkleyho, mňa, Robinsona, Birda... No tak. To predsa sú ľudia, na ktorých sa Európania pozerajú s úctou. Ako nás teda môžu poraziť? Keď niektorý zápas prehrajú len tesne, už to bude pre Európu morálne víťazstvo.

Čo urobíš, keď sa do olympijského tímu dostane Isiah Thomas alebo Bill Laimbeer?

Budem ich rešpektovať ako členov tímu a ako tím budeme tiež hrať.

Cez to všetko budeš k tomu pristupovať takto?

Kebyže sa teraz zoberiem a odídem z tímu, nemyslíš, že by z toho bola kontroverzia? Choval by som sa tak preto, aby som sa vyhol publicite a aby som nezhoršoval naše vzťahy. Keď totiž Američania reprezentujú svoju vlasť, musia ťahať za jeden povraz. Tak to proste musí byť.

Čo myslíš, prečo chce ísť Magic na olympiádu? Čo to preňho môže znamenať, keď uvážime, čoho všetkého už dosiahol?

Dosiahol všetko, čo sa v basketbale dosiahnuť dá. S výnimkou jediného: nikdy nehral na olympiáde. Nikdy nedostal zlatú medailu. A to ho možno žerie. Asi by to riskoval, aj keby vedel, že ho to bude stáť jeden alebo dva dni života. Vieš čo? Keď by som ja bol v jeho situácii, asi by som to urobil tiež. Ja som na jeho strane. Človeka to nejako obohatí, keď vyhrá zlatú medailu. Počujete, ako vám fandí celý svet. A to je oveľa viac ako akékoľvek iné fandenie, čo sa týka basketbalu.

Je to viac než majstrovský titul NBA?

Jasné. Titul je pre Chicago a fanúšikov Bulls v Spojených štátoch, ale olympiáda je pre celé Spojené štáty a všetkých Američanov.

Cez všetku tú dôveru, úctu, slávu a peniaze, ktoré máš vďaka svojej kariére, si černochom v zemi, kde vládnu biele korporácie. A nedávno ťa dokonca napadli niektorí čierni novinári, že vraj nie si dosť čierny.

Ja viem, že som čierny, ale chcem, aby ma brali ako človeka, a to si snáď praje každý. Za to bojoval Martin Luther King – bojoval za to, aby sa s každým jednalo rovnako a s každým ako s človekom. Trochu to nechápem, usilujeme sa o rovnosť a niektorí ľudia o mne tvrdia, že nie som dosť čierny? A to v dobe, keď mi rovnako ide o rovnosť? Snažím sa byť vzorom pre čierne, biele, žlté, zelené deti. Myslel som si, že práve v tomto som dobrý. Nesnažte sa ma zraziť z piedestálu, veď sami ste chceli, aby som naň vystúpil. Kritizujú ma, že nevraciam späť svojej komunite – tak to nie je pravda. Vraciam. Len sa nesnažím, aby sa o tom stále písalo. Mohol by som zakaždým o všetkom, čo pre čiernych urobím, usporiadať tlačovú konferenciu. Ale rozhodol som sa, že to robiť nebudem, a preto o tom ľudia nevedia.

Bolí ťa toto obvinenie?

Bolí, je to naozaj nespravodlivé. Pretože chcú viac čiernych vzorov, ale aj tak ma bodajú, keď som hore a snažím sa dať černochom veľmi pozitívny príklad.

Zdá sa, že o politiku sa príliš nezaujímaš.

Svoje politické názory si nechávam pre seba.

Ale sú tu ľudia, ktorí chcú, aby si ťa bolo počuť.

Pozri sa, čo sa stalo v Severnej Karolíne. Kritizovali ma, že som nestál za černochom Harveyom Ganttom, ktorý tu kandidoval do senátu proti Jessemu Helmsovi. Rozhodol som sa, že ho verejne nepodporím, pretože som nevedel nič o tom, čo dosiahol, nevedel som, či nemá nejaké negatívnosti. Skôr, než sa za niekoho postavím, chcem aspoň vedieť, čo je to za človeka. A ja som to nevedel. O Jessem Helmsovi som niečo vedel a jemu som nefandil. Preto som len poslal Ganttovi peniaze ako príspevok na kampaň. Ale o tom sa nikdy nepísalo. Písalo sa len o tom, že som ho verejne nepodporil.

Ako sa vyrovnávaš s tlakmi zo strany Jesseho Jacksona a ďalších aktivistov?

Nikdy pred žiadnym tlakom neuhnem a svoje názory si nechávam pre seba. Čo sa týka politiky, verejne nepodporujem nikoho. Taký som. Je to moje privilégium. Keď sa vám to nepáči, vaša vec.

Ako si reagoval, keď [nezisková organizácia] Operation PUSH žiadala bojkot Nike?

Bolo to svojím spôsobom oprávnené. Ale keď chcete, aby na rozhodujúcich miestach bolo viac černochov, potom to musíte vyžadovať od všetkých firiem. Nevyberiete si jednu, čo je momentálne na vrchole, a neprehlásite – máte málo černochov. Pretože zatiaľ čo sa sústredíte na Nike, Reebok a ďalší získajú tým, že my sme pod paľbou. To nie je fér. Povedzme, že všade v obuvníckom priemysle je málo černochov v rozhodujúcich vysokých funkciách. OK, s týmto názorom súhlasím. Asi to musíme zmeniť. Hovorím, pokiaľ ide o černochov vo firmách, príďte sa nás spýtať, sú černosi povyšovaní do vyšších pozícií? A mohli by sme odpovedať, že sú. John Thompson je v predstavenstve Nike. Dúfam, že by som sa raz mohol stať členom ich poradnej rady. Začíname sa dostávať vyššie. Prirodzene, chceme, aby černochov bolo ešte viac. Myslím, že PUSH pomohol veľa černochom, čo sa týka biznisu. Ale išli na to zo zlého uhlu.

Rád hrávaš golf, ale neexistuje šport s bohatšou históriou exklúzie. Myslíš, že niektorých černochov podráždilo, že hrávaš v exkluzívnych kluboch, ktoré majú svoje pravidlá, koho prijímať?

Domnievam sa, že otváram černochom dvere. Mám čoraz viac príležitostí chodiť do týchto klubov. Sam Smith vo svojej knihe napísal, že som v jednom židovskom golfovom klube členstvo nedostal, ale to nie je pravda. Nikdy som o to členstvo nepožiadal. Kde som požiadal, tam ma prijali. Tiež som vraj povedal, že keď by som vyhral v lotérii, kúpil by som si golfové ihrisko a nepustil by som naň Židov. Ale prečo by som k tomu potreboval vyhrávať v lotérii? Mohol by som si ho kúpiť hneď teraz.

Kde všade si členom?

V chicagskom Wynstone, vo Wexforde v Hilton Head, v klube Farms v Rancho Santa Fe. A som členom Governor’s Club v Chapel Hill.

Platíš pravidelné členské príspevky a poplatky?

Áno, platím. Keď ma prijímali, bol to obvyklý postup. Nikdy som nechcel privilégiá. Nechcem byť len nejakým symbolom.

Kedy si musel prvýkrát čeliť rasizmu?

Keď som hodil malinovku po dievčati, ktoré mi povedalo neger. Bolo to v dobe, keď išiel v televízii seriál Roots.

Koľko si mal rokov?

Pätnásť. To bol veľmi ťažký rok. Rebeloval som sa proti všetkému. V tej dobe som sa považoval za rasistu. V zásade som bol proti všetkým bielym.

Prečo?

Za tie storočia bolesti, čo nám spôsobili. Prvýkrát som si to uvedomil, keď som videl Roots. Predtým som o tom nevedel vôbec nič, ale otvorilo mi to oči – o tom, ako to bolo s mojimi predkami a o veciach, ktorým museli čeliť.

Ako dlho ti trvalo, než si sa s tým vysporiadal?

Celý ten rok. Pomohli mi rodičia. Musel som dokázať povedať: OK, to sa stalo už dávno. Teraz sa musíme sústrediť na súčasnosť a na to, čo bude ďalej. Bolo by ľahké celý zvyšok života nenávidieť a poznám ľudí, čo to dokonca urobili. Musíte ale robiť niečo s tým, čo je teraz a snažiť sa, aby veci boli lepšie.

Čo si si myslel, že z teba bude, keď vyrastieš?

Profesionálny športovec.

Kedy si si to začal myslieť?

Vždy som vedel, že budem profesionálny športovec. Vždy som miloval šport. Jediné, čo mi bolo jasné, že nechcem robiť, bolo chodiť do zamestnania. Ja a práca nikdy neboli najlepšími priateľmi. Bavilo ma hranie.

Tvoj otec raz prehlásil, že si jeho najlenivejšie dieťa.

Otec neklame. Snažil sa ma zmeniť, ale nejako to nefungovalo. V športe mi brániť nemohol. Myslím, že prvýkrát som pracoval, keď som bol v jedenástej triede. Po týždni som to nechal.

Čo si robil?

Údržbára v hoteli. Čistil som bazény, natieral zábradlia, menil filtre v klimatizátoroch a zametal som zadnú miestnosť. Povedal som si – už nikdy. Možno budem piť lacné víno na ulici, ale od deviatej do piatej nikdy robiť nebudem.

Z detstva máš škaredú skúsenosť z plávania, že?

Jedného dňa som sa šiel kúpať s kamarátom, čvachtali sme sa, jazdili na vlnách. Prúd bol tak silný, že ho strhol pod vodu a on sa ma silno chytil. Hovorí sa tomu smrteľné uchopenia sa – keď človek vie, že je v maléri a ide umrieť. Takmer som mu musel zlomiť ruku. Inak by ma stiahol spolu s ním.

Zachránil si ho?

Nie, nezachránil. Utopil sa. Do vody som už nikdy nevliezol.

Koľko si mal rokov?

Bol som skutočne malý. Asi sedem alebo osem ročný. Teraz už k vode vôbec nejdem. Neviem plávať a s vodou sa nezahrávam.

A keď si na lodi?

Vždy mám záchrannú vestu. A nevleziem do malej lode. Pre mňa sú len tie veľké.

Nevadí ti, že o tom hovoríš?

Nie. Je mi to úplne jedno. Každý má nejakú fóbiu. Ja nemám rád vodu.

Vynikal si v športe odjakživa?

Nie, ale mal som ambície. Chcel som stále hrať. Dával som bratom celé svoje vreckové, aby za mňa umývali riad a upratovali.

Otcovi to nevadilo?

Môj otec je technicky založený človek. Stále niekomu opravoval auto, aby zarobil peniaze. Moji starší bratia chodili s ním. Keď ich požiadal, aby mu podali francúzsky kľúč šestnástku, oni mu ho podali. Keď som s ním išiel ja a chcel francuzák šestnástku, nevedel som, o čom hovorí. Hneval sa na mňa a hovoril „Nemáš ani len poňatia, čo robíš, choď radšej k ženám.“

Bol si na strednej škole u dievčat obľúbený?

Vždy som si myslel, že sa neožením. Žiadna so mnou nechcela ísť na rande.

Ale no tak...

Robil som furt nejakú srandu. Vždy, keď som bol so ženami, tak som vtipkoval. Bol som klaun. A strieľal som si z ľudí. To bol môj spôsob, ako sa s nimi spriateliť, keď boli moc vážni. V škole mi to išlo. Mal som jednotky a dvojky. Ale zo správania som bol na tom horšie, pretože som blbol a v kuse hovoril.

Vraj si sa na život starého mládenca dokonca vážne pripravoval.

Od siedmej do deviatej triedy som navštevoval kurzy domáceho hospodárenia. Boli to jednoduché hodiny, plus sme dostali najesť a ja som bol vždy škrob, keď išlo o jedlo. A niečo robiť musíte. Vždy som si myslel, že si budem sám zašívať, variť a upratovať.

Čo teda zvládneš?

No, viem si zašiť košeľu, oblečenie.

Vážne?

Viem si skrátiť nohavice a viem variť, umývať riad a všetko s tým spojené. Ale robím to? Nie. Nechcem to robiť. Ale keby bolo treba, vedel by som to.

Pozeral si sa ako chlapec často na basketbal?

Pozeral som univerzitný basketbal, konferenciu ACC, pretože tam, kde sme bývali, v televízii profesionálny basketbal nikdy nedávali. V NBA som nepoznal nikoho. Poznal som len Davida Thompsona a Waltera Davisa, tí boli od nás.

Keď si bol na strednej škole, chodila ťa regrutovať [univerzita] Severná Karolína?

Regrutovali ma, keď som bol v jedenástej triede. Môj stredoškolský tréner im napísal a oni poslali skauta. Išiel som do Severnej Karolíny na [basketbalový] kemp Five-Star, i keď si to Dean Smith neprial.

Prečo?

Snažil sa, aby som zostal skrytý. Keď by som prišiel do kempu, otvorili by sa mi dvere do všetkých škôl a každý by si ma všimol. Za dva týždne som tam vyhral asi desať trofejí. Bol som all-star a MVP dva týždne v kuse a môj tím vyhral turnaj prvý aj druhý týždeň. Stúpal som nahor. Potom ma začal regrutovať každý.

Bola Severná Karolína tvojou voľbou číslo jedna?

Vždy som chcel ísť na UCLA. To bola škola mojich snov.

Prečo?

Pretože keď som bol chlapec, mali skvelé mužstvo. Kareem Abdul-Jabbar, Bill Walton, John Wooden. Ale UCLA ma neregrutovala.

Dokonca ani po tvojom úspechu na Five-Star kempe?

V čase, keď sa už začali o mňa zaujímať, sa dozvedeli, že chcem zostať blízko domova, čo nebola tak úplne pravda. Taktiež som chcel ísť do Virgínie, pretože som chcel hrať s Ralphom Sampsonom jeho posledné dva roky, čo som tam mal byť. On vtedy šiel do tretieho ročníka. Napísal som do Virgínie, ale oni mi len poslali prihlášku. Nikto neprišiel, aby sa na mňa pozrel. Potom som sa navštívil Severnú Karolínu a atmosféra tam sa mi páčila. Takže som im to potom podpísal.

Nemal si tiež v úmysle hrať na škole bejzbal?

Mal, ale nechal som sa odhovoriť. Stále by som chcel hrať bejzbal. Možno budem hrať tento rok v lete v Triple-A lige. Snažím sa to dohodnúť s ľuďmi v Charlotte. Poznáš Georga Shinna, čo vlastní Charlotte Hornets? Muggsy Bogues a Dell Curry hrali vlani v lete za jeho farmársky bejzbalový tím. Povedal som im, že chcem hrať tiež. Neveria mi, ale myslím to vážne. Môžno skúsim aj [americký] futbal.

Keby si začal hrať bejzbal, na akom poste?

Kedysi som býval nadhadzovač. Ale skôr by som si asi vykĺbil ruku, kým by som naučil všetky tie fígle. Oveľa radšej by som začal vo vonkajšom poli alebo na prvej méte. Nikdy by som nechcel nastúpiť hneď do prvej ligy. Hráči by boli na mňa naštvaní a to nechcem. Chcem začať v nižšej súťaži a postupne sa dostať hore.

Mal si štyroch profesionálnych trénerov. Pod ktorým si hral najradšej?

Kto bol pre mňa najlepší? Kevin Loughery.

Prečo?

Dal mi sebadôveru, aby som zvládol hrať na jeho úrovni. Prvý rok v lige mi hodil loptu a povedal: „Hej chlapče, viem, že si dobrý. Tak choď a hraj.“ Myslím, že v systéme iného kouča by to takto nefungovalo. Pozrite sa, čo Loughery robí práve teraz v Miami. Robí presne to, čo so mnou. Pestuje v tých chlapcoch sebadôveru, dáva im šancu, aby si vytvorili svoju vlastnú hráčsku identitu. U iných koučov sa musíte riadiť ich systémom.

Dokonca i u Douga Collinsa?

Nie, ale mal som pocit, že by sa pokúsil manipulovať ma. Aby mal nado mnou kontrolu a moc. Videl som ho, keď takto zaobchádzal s Pippenom a Grantom. Ja by som to zvládol, pretože si všetkých mojich koučov vážim. Ale Loughery sa o toto nikdy ani nepokúsil. Môžem s ním jednať ako s priateľom.

A čo Phil Jackson, aký je kouč?

Phil je dobrý kouč. Má vlastnosti podobné Deanovi Smithovi. Je uvoľnený, má znalosti. O všetkom filozofuje. Verí, že o bohatstvo sa majú deliť všetci. Ďalej verí, že nemôže ako tréner zatieniť svoj tím.

Portland Trail Blazers mali možnosť ťa draftovať. Ako by to zmenilo tvoj život?

Z obchodného a finančného hľadiska by som nemal toľko príležitostí.

Mal by si ľahší život?

Nie. Mám presne to, čo som chcel. Portland už mal Clyda Drexlera, takže by bola hlúposť, keby som tam išiel.

Prekvapil ťa tvoj úspech s Nike?

Áno, to bolo niečo. Najskôr som si myslel, že je to len nejaké pobláznenie. Ale dnes je to ešte väčšie, ako to bolo predtým. Tie čísla sú šokujúce.

Kedy si sa začal skutočne zaujímať o obchodné otázky?

Pred štyrmi rokmi.

Dovtedy si sa o to nezaujímal?

Prvé štyri roky som skrátka miloval hrať basketbal a s peniazmi som si nerobil starosti. Ale ľudia z ProServ ma vyškolili a vychovali.

Čo znamená, že ťa vyškolili?

Poučili ma o finančných záležitostiach, chápeš, o tom, čo to sú mesačné výkazy, odkiaľ dostávate peniaze a kam ich dávate. Tiež pre mňa urobili veľa rodičia. Aj oni mi, rovnako ako ProServ, pomohli so vzdelaním v dobe, kedy som sa o to vôbec nezaujímal. Ale blíži sa chvíľa, keď ukončím kariéru a budem sa v tom musieť vedieť orientovať.

Keď skončíš s basketbalom, chceš mať v banke určitý počet miliónov dolárov?

Keď skončím, budem zaistený – od Nike a ďalších firiem.

Dopočul som sa o jednej kanadskej spoločnosti, ktorá bola ochotná zaplatiť ti absurdnú sumu za to, že by si priletel na jeden deň.

To je pravda a chceli, aby som za štvrť milióna dolárov rozdával autogramy. To podpisovanie ma privádza k šialenstvu. Ľudia sú nebezpeční.

Raz v Houstone ťa skoro ušliapali, však?

Bolo tam so mnou štyri alebo päť ochrankárov, nahrnulo sa okolo mňa päť tisíc ľudí a dohodnuté to bolo tak, že sa budem podpisovať len hodinu. Bolo desať minút do konca autogramiády a ľudia stále chceli podpisy, takže sa na mňa začali hrnúť. Stoly sa lámali, vpredu boli natlačené malé deti, pretože tí väčší na nich zozadu tlačili. Ochranka nemohla robiť nič. Nakoniec sa postavili okolo mňa a začali sme sa predierať von z toho davu. Kým som sa odtiaľ dostal, takmer ma zabili. Od tej doby som už nikdy nedával autogramy. Už nikdy viac.

Máš ešte nejaké iné zásady, čo si pre peniaze ochotný urobiť a čo nie?

Pre mňa je hrozne dôležitý môj čas a tiež to, aby bola pravda, keď niečomu robím reklamu. Keď robím reklamu McDonald’s, chodím do McDonald’s. Keď robím reklamu Wheaties, jem Wheaties. Keď robím reklamu Gatorade, pijem Gatorade. Mám debny s Gatorade, milujem Gatorade. Nebudem robiť reklamu niečomu, s čím nemám nič spoločného.

Koho si odmietol?

Pred dvomi alebo tromi rokmi sa na mňa obrátili Quaker Oats, aby som robil reklamu Van Kampovému bravčovému s fazuľami – Beanee Weenees sa to myslím volalo. Počul si niekedy o Beanee Weenees bravčové s fazuľami? Mal som za to dostať takmer milión dolárov za rok. Ako by som sa mohol postaviť pred kameru a povedať, že jem Beanee Weenees? Keď by som chcel ísť tvrdo po kšeftoch, mal som mnohokrát príležitosť, napríklad s jedným z produktov značky Johnson. Podpísal som s nimi zmluvu na propagáciu vlasovej kozmetiky. Mala ešte dva alebo tri roky bežať, keď som začal plešivieť. Odstúpil som od nej. Keď by som chcel byť chamtivý, mohol som im povedať, kašlem na vás, nevedeli ste, že mi vypadávajú vlasy a teraz mi dlhujete peniaze. Ale neurobil som to.

Tvoja reklama na Gatorade vyvoláva otázku – ako by si chcel, aby ťa volali?

Na základnej aj strednej škole ma volávali Mike. Keď som prišiel na vysokú, všetci ma volali Michael. Bolo to, ako keby som dospel. Keď ste malé dieťa, volajú vás Mike. Mike prestaň s týmto, prestaň s tamtým. Keď dospievate, zmení sa to na Michael toto a Michael tamto. Teraz keď som profesionál, je to Air toto, Air tamto. Veci sa menia.

Takže raz a navždy, Mike alebo Michael?

Mike.

Ktoré individuálne zápasy ti utkveli v pamäti?

Hneď ma napadne šesťdesiatdeväť-bodový zápas proti Clevelandu. Potom ma napadne šesťdesiattri-bodový zápas v Bostone.

Stane sa, že si niektorý z tých zápasov niekedy pozrieš zo záznamu?

Už nie. Ale robieval som to. Naozaj, vlastné zápasy už moc nesledujem. Robieval som to pred tromi či štyrmi rokmi, kvôli motivácii. Keď som prišiel domov a nemal som čo robiť, pozrel som si zápas, aby som sa pripravil a niekedy som si ho dokonca pozrel aj pred večerným zápasom. Ak sme mali nastúpiť proti Detroitu, sledoval som zápas s Detroitom. Ten, ktorý sme vyhrali. Nechcem pozerať zápas, ktorý sme prehrali.

Ten zápas proti Bostonu si sledoval veľakrát?

Ten šesťdesiattri-bodový zápas? Nie, ani nie. Lebo vždy som vedel, že ten zápas skončí našou prehrou. Vždy, keď som to pozeral, sme prehrali. Mali sme vyhrať. Tento zápas teda nepozerávam.

Keď ti to tam začne padať, ako v tých zápasoch, v ktorých dáš päťdesiat či šesťdesiat bodov, cítiš už vopred – v ten deň, v šatni, na lavičke – že to príde?

Nie, cítim to, keď začne zápas. Proste sa dostaneš do takej pohody, že všetko, čo spravíš, ti vyjde. Získaš pár lôpt, darí sa ti v útoku. Máš to proste pod kontrolou. Celý zápas si na správnej vlne. Kontroluješ tempo, kontroluješ všetko. Je to taký pocit, že ti vyjde čokoľvek, do ničoho sa nenútiš, hráčom môžeš povedať hocičo. Ako keby si bol sám na ihrisku niekde vonku.

Máš už teraz schopnosť sa do takéhoto stavu dostať, keď to potrebuješ?

Áno, vo vypätých situáciach. Ten tlak tak nejako cítite. Buď sa do toho v tom momente dostanete alebo nie, a tlak začína stúpať. Ale aby som to vysvetlil, to by som musel byť psychológ.

Je pre teba basketbal útočiskom?

Keď vkročím na palubovku, nemusím myslieť na nič iné. Ak mám nejaký problém mimo palubovky, zistil som, že po zápase mávam čistejšiu myseľ a viem prísť s lepším riešením. Je to ako terapia. Zrelaxuje ma to a umožní mi to vyriešiť problémy.

Jednou konštantou tvojej kariéry je, že keď si chorý alebo zranený, často si to odskáče tvoj protivník. Prečo?

Keď som zranený, mám taký tajomný spôsob koncentrácie. Sústredím sa na hru a zranenie si nevšímam. Nesnažím sa byť agresívny a nepripustím, aby to zranenie ovplyvnilo moju hru. Uvoľním sa a do ničoho sa nenútim.

Si poverčivý?

Pred každým zápasom robím to isté. Určitým spôsobom si zaväzujem tenisky. Zakaždým mám svoje šortky z Karolíny. Na každý zápas si beriem nové ponožky a nové tenisky. A vždy chcem vedieť, kde je moja žena, moji rodičia, aby som si nemusel robiť starosti, že mali nehodu alebo že nedostali lístky a tak podobne.

Aké je tvoje postavenie v súčasnej NBA? Si najlepší?

Nikdy nemôžem povedať, že som najlepší. Myslím, že som dobrý na oboch koncoch palubovky a že robím toho viac, ako si ľudia všímajú. Nie som len ofenzívny hráč. Viem prihrávať a myslím, že viem rovnako dobre brániť ako útočiť. Nemyslím si, že väčšina hviezd môže povedať, že sa o toto snažia. Ľudia nemôžu povedať, že som jednorozmerný alebo dvojrozmerný hráč.

Keby si mal sám zostaviť svoje mužstvo, ktorú základnú vlastnosť by si po svojich hráčoch požadoval, aby mali?

Srdce. To by bolo najdôležitejšie. Myslím, že srdce znamená veľa. Tým sa líšia dobrí hráči od vynikajúcich.

Čo majú vynikajúci hráči naviac okrem dostatku streleckých pokusov?

Psychickú odolnosť. Keď potrebujete dať kôš, musíte si veriť, ísť a trafiť hoci tri skvelé strely. Viete, že musíte. To je moja motivácia.

Ako teda vyzerá tvoja základná päťka všetkých čias?

Som tam ja a Magic, Bird; Worthy, McHale alebo Malone; David Robinson alebo Abdul-Jabbar.

A dokážete poraziť kohokoľvek?

Raz sme sa tak s Jerrym Krausom zahrali. On si vybral Oscara Robertsona, Billa Russella, Jerryho Westa. Dr. J bol jeho malým krídlom. Jeho vysokým krídlom bol Gus Johnson. Povedal som mu, že mu ten tím zničím. Spomedzi všetkých hráčov, najlepších hráčov všetkých čias, vynechal Magica, vynechal Birda. Vynechal mňa. Na dvojku dal Westa.

A keby si si nemohol vybrať seba?

Tak by som tiež dal na dvojku Westa.

Nikdy si nebol najlepšie plateným basketbalistom a pravdepodobne ním asi ani nikdy nebudeš. Vadí ti to?

Od tej doby, čo som prišiel do ligy, som sa nikdy na peniaze nesťažoval. Podpísal som zmluvu a každý rok som ju dodržal. Keby sa do toho niekto vložil a chcel mi zvýšiť honorár, nebudem protestovať. Ale nebudem sa hnevať, že som podpísal zlú zmluvu. Keď Patrick Ewing vlani znova vyjednával svoj kontrakt, bol vo výhode, pretože mal hráčsku opciu a šancu odstúpiť od zmluvy. A svoje peniaze by dostal v každom prípade. Keď dodržím svoj terajší kontrakt, ďalší budem môcť podpísať až o päť rokov. Kto vedel pred tromi rokmi, keď som podpisoval moju zmluvu, že nastane tento stav? Nikto nemohol vedieť, že platy vyletia až do neba. Ten platový výbuch spôsobil Hot Rod Williams. Keď som ja podpisoval zmluvu na tri a štvrť milióna alebo koľko tento rok zarobím, bol som medzi tromi najlepšie platenými. Teraz, po troch rokoch, prichádzajú nováčikovia a majú dva a pol alebo tri milióny a tlačia platy nahor. Ako môžem dostať novú zmluvu? Mám sa začať sťažovať? Mám ísť a sťažovať sa novinárom, že si zaslúžim viac peňazí? Každý to vie, ale podpísal som zmluvu. Keď sa šéf rozhodne, že mi plat zdvihne, super. Ale sťažovať sa – to nie je fér. Ja som sa vždy považoval za férového človeka. Vy novinári na neho tlačiť môžete, ja nebudem. Dúfam, že o tom Reinsdorf premýšľa. Keď sa to stane, super. Keď sa to nestane, tak ma zase dobehli. Rozčuľuje ma to? Nie.

Existuje niečo, čo ťa ešte prekvapí, keď to predvedieš na palubovke?

V podstate očakávam všetko. Nie je to šialené? Kedysi som býval zo seba prekvapený: niektoré ťahy, ktorými som sa dostal z ťažkostí. Ale v určitom momente akceptuješ svoj talent, prijmeš svoju tvorivosť.

Keď skončíš, budeš pre svoju kreativitu potrebovať nejaký iný ventil?

Tým by pre mňa mohol byť golf. Pretože si v ňom v určitých situáciách potrebujete vytvoriť strely. A s kým súťažiť je v ňom stále. Myslím, že v golfe je to ešte lepšie, pretože vieš, že tvoj protivník je stále konzistentný: vieš, že golfové ihrisko každý deň nastrieľa par. Človek, hlavne v mojej profesii, vždy uvažuje, aké by to bolo hrať sám proti sebe v zápase jeden na jedného. No a golf je niečo na ten spôsob, pretože psychicky súperíš sám so sebou. Je to výzva.

Ako blízko si ku koncu svojej kariéry?

Povedal by som, že štyri roky. Ak sa mi to podarí, tak sa mi to podarí. Ak ma basketbal unaví skôr, skončím skôr. Kto potrebuje všetku tú negatívnu špinu, čo sa stala?

Čo keby Reinsdorf zariadil, že by sa ti vyplatilo hrať aj naďalej, aby mal plný štadión?

Nikdy by som nehral o rok navyše len pre peniaze. Hrám, pretože to milujem. A proste za to dostávam zaplatené. Keď už nebudem mať pocit, že ma stále baví hrať, v tom prípade ma vôbec nebude zaujímať, koľko by som dostal za rok. Len pre peniaze hrať nebudem.

Nejako je ťažké predstaviť si, že sa zoberieš a pôjdeš do športového dôchodku.

Ľudia stále hovoria, nikdy nebudeš môcť prestať, pretože budeš stále chcieť to svetlo reflektorov. Ako všetci tí starí boxeri, čo sa vracajú späť. Ale ja taký nebudem. Keď odídem, odídem. Nepripravím si trápne chvíle tým, že by som sa vrátil, ako keby som potreboval ten rev fanúšikov k životu. Bolo to fajn, dokým to bolo. Mám na to spomienky. Ale nepotrebujem to k životu. Na to je rodina.

Aké je to byť ženatý a superhviezda?

Je to skvelé.

Prečo?

Bolo to skvele načasované rozhodnutie usadiť sa a oženiť. Je to pre mňa väčšie zázemie, že mám ženu a dve deti. Keby som s niektorou len chodil, bol by som asi viac nervózny, než som teraz, či sa nenakazím. Bol by to pre mňa oveľa väčší problém, keby som bol slobodný. Ale ja som sa rozhodol, že sa ožením, budem mať deti, usadím sa s rodinou, a som rád, že som to urobil.

Ty sám si vyrastal v dosť stabilnej rodine. Pripadalo ti prirodzené, že sa raz oženíš?

Bolo to ako vojsť do neznáma. Ale bol som pripravený dozvedieť sa, čo je to manželstvo. Každý deň sa niečo naučíte. Žiť s niekým po zvyšok života, to je niečo, na čom sa musí pracovať. Budete mať dobré časy, inokedy zase zlé časy. Ako pár, ako jednotka, ako rodina sa tým musíte prebojovať. Ale to, že máte deti, vždy preváži ostatné problémy. Viete, je to smutné, ale keď uvážim situáciu Magica Johnsona a pozriem sa na svoje deti, tak si poviem, že som mal veľké šťastie.

Chcel by si kopu ďalších?

Kopu nie, ale možno ešte pár.

Aký názor má Juanita?

Súhlasí. Ale ona chce len chlapcov, je chcem dve dievčatá. Ja som mal dvoch bratov a dve sestry, takže chcem oboje.

Robíš si o svojich chlapcov obavy v tom zmysle, že sú to synovia Michaela Jordana?

Nie. Len chcem, aby si žili svoje životy. Nebudem sa snažiť ich k niečomu doviesť. Len ich chcem naučiť, čo je správne a čo nie je, a potom ich nechať, aby sa rozhodovali sami. Viem, že Jeffrey miluje basketbal. Má kôš v každej izbe.

Rozumie basketbalu?

Áno. Len zatiaľ robí kroky. Vie hádzať šestky. Poviem mu, aby strieľal trestný hod a on cúvne, dribluje, skoncentruje sa a bum. Keď sa chystá zasmečovať, má vždy tú istú techniku. A keď je naozaj vzrušený, začne strieľať a kričí: Áno! Je to taký chvastúň.

Na koho sa obraciaš s prosbou o radu?

Najviac mi radia moji rodičia. Mama mi povedala, aby som bral život, ako príde, užíval si ho taký, aký je, a to aj robím. Nech je dobre alebo zle. Keď sa mi stane niečo dobrého, som vďačný. Vzdám úctu a hold komukoľvek, kto sa o to pričinil. Ale keď sa začnú diať zlé veci, snažím sa k nim pristupovať pozitívne.

Sleduješ iných hráčov, ako zvládli prechod z NBA späť do bežného života?

Julius Erving robí presne to, čo by som chcel robiť ja. Videl niekto Juliusa v poslednom čase?Počul niekto o Juliusovi? Ale ja viem, že Julius robí niečo, čo robiť chce, a že sa tak trochu stiahol z verejného života. A to je presne to, čo chcem ja. Keď sa naplnil jeho čas, odišiel z basketbalu a odišiel hrdý, rešpektovaný. Keď ucítim, že som došiel na vrchol, že moje schopnosti sa strácajú alebo že iní hráči, ktorí boli horší ako ja, ma dohnali a že sú na rovnakej úrovni ako ja, vtedy chcem odísť.

Uvedomuješ si, že bude veľa ľudí, ktorí si ťa budú chcieť vychutnať?

A bude veľa článkov, ktoré budú hovoriť ten a ten dnes zničil Jordana. Radšej odídem z basketbalu skôr, než sa tomu vystavím, tým som si istý.

Len veľmi málo ľudí dokázalo odísť.

Vieš, čo si myslím? Veľmi málo hráčov hrá preto, že milujú basketbal. Väčšina z nich hrá, pretože zarábajú slušné peniaze. Kvôli peniazom hrajú naďalej. Mňa toto vôbec neláka. Za päť rokov by som pravdepodobne mal zárobok šesť až sedem miliónov dolárov, možno i viac. Ale keď ma hra už nebude baviť, žiadny šek ma nedonúti hrať ďalej.

Uvažoval si o tom hrať v Európe, po odchode z NBA?

Jasne, premýšľal som nad tým. Rád by som šiel hrať na rok do Európy. Hral by som raz týždenne. Bolo by to ako nejaký výlet.

Čo ti nebude chýbať, keď necháš hranie?

Nebudú mi chýbať tie reflektory. Nebudú mi chýbať davy ľudí, ktoré kedykoľvek v noci čakajú na môj podpis. Ďalej hotely, to všetko mi chýbať nebude.

A čo vreskot fanúšikov?

To mi tiež nebude chýbať. Kričať kvôli nejakej ľudskej bytosti, to mi pripadá zbytočné. Aký ma zmysel ten vreskot? Nemáš zranenie, tak prečo kričíš? Ten krik a tie ovácie vôbec nepotrebujem. Nezobudím sa uprostred noci a poviem si: „Prečo je tu naraz tak ticho?“ Akokoľvek, v skutočnosti som to vo svojej kariére nepotreboval. Mal som vnútorné odhodlanie dokázať ľuďom, že nech si myslia o čomkoľvek, že to nedokážem, ja to dokážem. Ešte aj vlani, keď sme vyhrali titul – a ja som ľuďom ukázal, že dokážem prihrávať, brániť, strieľať – niektorí povedali, nech teraz dokáže, že vie takto hrať celý rok.

Čo zostáva? Akú máš teraz výzvu?

Výzva je vyhrávať aj naďalej a získať viac prsteňov. Ľudia vás nepovažujú za veľkého hráča, pokiaľ nemáte tri, štyri, možno päť prsteňov. Považujú vás za najväčšieho vtedy, keď váš tím vyhráva. Chcem naďalej vyhrávať a pri úspechoch byť dôležitým faktorom.

Čo myslíš, že ti bude najviac chýbať z basketbalu, keď odídeš do športového dôchodku?

Súťaživosť a čas, než začne sezóna. To ma baví, vždy sa zase o rok vrátiť, ísť do tréningového kempu a vidieť všetkých nových hráčov. Idete na nich a každý deň ich vyzývate k súboju. Keď sa niekto opýta „Aké je to hrať s Michaelom Jordanom?“, chcem, aby povedali, že na tréningu maká ako v zápase. Keď hrám proti niekomu, kto je v lige nový, prinútim ho, aby ma rešpektoval. Možno o mne niečo počuli, ale teraz ma vidia pred sebou skutočného. To ma motivuje, rovnako ako hranie na západe [Ameriky]. Tam nás tak moc často nevidia. Chcem vykročiť na palubovku a povedať: tak o toto prichádzate.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Trump zrušil summit, čo bude ďalej? Štyri scenáre vývoja

Možné je všetko. Že sa nezmení prakticky nič, ale aj to, že vypukne vojna.

SVET

Minister Stropnický: Politiku ovládol kazisvet, odchádzam

Politici sa len tvária, že riešia problémy občanov, to ja neviem, hovorí.

Stĺpček Osmelené

Máme sa tu tak dobre, že náš najväčší problém sú interrupcie?

To, o čom sa treba rozprávať, je sexuálna výchova a prevencia.


Už ste čítali?