Bill Bertka: Syn slovenských rodičov, legenda Lakers s 10 prsteňmi

Autor: Lukas Kuba | 19.7.2018 o 12:06 | Karma článku: 1,73 | Prečítané:  547x

Shaq O'Neal o ňom povedal, že „tento muž mi pomohol stať sa tým, kým som. Bol životne dôležitý pre moju kariéru a veľa ma naučil. Bill Bertka je legenda.“ Na stene vo svojom dome mal Bertka podpísaný plagát Magica Johnsona,

ktorý ho nazval svojím druhým otcom. A podobne si ho obľúbil aj Kobe Bryant: „O Bertovi by som vám mohol rozprávať hodiny. Vo [športovej hale] Forume zvykol bývať skôr, ako ktokoľvek iný. Keď počul zvuk lopty narážajúcej o palubovku, hneď prišiel dole a doskakoval a prihrával mi ju. Dával som mu otázky a on mi rozprával príbehy o starých dobrých časoch v NBA, a cez ne ma učil životné lekcie.“ Bertka bol mentorom mnohých legiend Los Angeles Lakers, ale jeho meno je známe len máloktorému basketbalovému fanúšikovi. Ako uvidíte, môžeme byť na neho hrdí aj na Slovensku, tak isto ako na ďalšieho legendárneho kouča Lakers so slovenskými koreňmi, Johna Kundlu.

 

 

* William M. Bertka sa narodil 8. augusta 1927 v Akrone v Ohiu, Slovákom z Vojvodiny Pavlovi a Márii Brtkovcom, ktorí emigrovali do Spojených štátov po 1. svetovej vojne. Spolu s rodičmi a starším bratom Danielom (mladšia sestra Paula sa narodila na konci 30. rokov) vtedy bývali na Johnston Street a malý Billy si odmalička zamiloval basketbal. Zatiaľ čo on vyrastal v akronských telocvičniach, jeho rodičia pracovali v závode na pneumatiky Firestone. Bol šikovným basketbalistom, ale vždy si myslel, že v budúcnosti bude robotníkom ako jeho otec. Vždy po vyučovaní si šiel strieľať na kôš a hrával proti starším chalanom a chlapom v telocvični YMCA v meste. Na strednej škole Buchtel High sa mu v štvrtom ročníku podarilo dostať do školského tímu, ale po maturite musel v roku 1945 narukovať do vojenskej služby. Vojak Bertka mal bojového ducha a onedlho sa dobrovoľne hlásil do boja. U.S. Army ho poslala do Európy, ale jeho príchod sa zhodoval s koncom vojny na starom kontinente. V Európe však zostal ešte nasledujúce dva roky, konkrétne v rakúskom Salzburgu, kde Američania pomáhali s obnovou komunikácií.

 

 

* Po návrate do Ameriky sa rozhodol študovať na univerzite Kent State v rodnom Ohiu, ktorú si mohol dovoliť vďaka zarobeným peniazom v službe. Tamojší basketbalový tréner si ho vybral do mužstva a Bertka tak hrával ako shooting guard prestížnu prvú divíziu NCAA, v tých časoch oveľa populárnejšiu ako NBA (v rokoch 1946 až 1949 sa táto profesionálna súťaž volala BAA). „Vedel som strieľať, ale neobišiel by som ani stoličku,“ zhodnotil sa Bertka, ktorý mal v tých časoch prezývku Boom Boom Bertka. Keďže mal z výšky dvojitý diplom z telesnej výchovy a rekreácie a basketbal miloval najviac na svete, rozhodol sa skúsiť trénerstvo: na Kent Roosevelt High School si ho za asistenta vybral kouč Harold Andreas. Po sezóne sa rozhodol, že bude hlavným koučom, nech už to je kdekoľvek - navyše, po rokoch v Ohiu už chcel zmeniť prostredie a zažiť nové zážitky. Jediná škola, ktorá potrebovala basketbalového trénera, bola stredná škola Midland School v kalifornskom Los Olivos. Keď tam Bill v roku 1952 dorazil (pred cestou si všetky veci zbalil do auta a vydal sa na západ), zistil že nemajú telocvičňu a ani dresy pre hráčov. Učiteľ angličtiny, biológie a anglo-americkej histórie vo voľnom čase hrával za Santa Maria Golden Dukes v Národnej industriálnej basketbalovej lige. V tom čase mala Santa Maria približne 20 000 obyvateľov a pamätníci tvrdia, že na ligové zápasy chodilo celé mesto. „Bola to báječná skúsenosť,“ zaspomínal si. Po dvoch rokoch na strednej Midland sa stal vôbec prvým basketbalovým koučom a športovým riaditeľom na Allan Hancock College v Santa Marii a v roku 1957 sa jeho tím stal majstrom štátu Kalifornia v súťaži nižších vysokých škôl. Jeden z jeho zverencov opísal jeho trénerský štýl nasledovne: „Je jedným z tých chlapíkov, ktorí dávajú do koučovania všetko. Dal by sa nazvať trénerským fanatikom.“ Po tomto úspechu sa vrátil na Kent State, kde ako kouč viedol basketbalové mužstvo s prezývkou Golden Flashes. Bertka sa vo veku 30 rokov stal najmladším univerzitným koučom v Amerike. Počas štyroch rokov pod jeho vedením síce vyhrali Golden Flashes len 36 zápasov a 57 ich prehrali, ale najlepší hráč mužstva ho ocenil ako „superkouča, ktorý predbehol dobu.“ Počas jedného zápasu však Bertka takmer skolaboval, mával totiž vysoký krvný tlak a rozhodcovia a chyby hráčov ho dokázali rozohniť tak veľmi, že od hráčov dostal prezývku Wild Willie. Doktor ho varoval, že ak nebude pokojnejší, vyrovnanejší a pracovať menej, nedožije sa ani 45 rokov. „Môj tato zomrel na srdcový záchvat, keď mal 59, a ja som mal rovnaké faktory. Bol som osobnosť typu A, veľký jedák, rád som si vypil v spoločnosti a fajčil som cigary.“ Takže Bertka v 1961 skončil s trénovaním, všetky svoje veci naložil na truck a znova sa vybral do milovanej Kalifornie, kde sa v meste Santa Barbara stal riaditeľom Oddelenia parkov a rekreácie.

 

 

* Bertku táto práca napĺňala a v Kalifornii sa z neho stal priekopník fitnesu. „Chcel som proste vytvoriť nejaké aktivity pre ľudí, aby sa začali hýbať. Založili sme fitnes kurzy pre mužov a ženy, organizovali sme semináre, na ktorých špecialisti rozprávali o kardiovaskulárnych aktivitách.“ Spomínané oddelenie viedol 11 rokov a sám šiel ľuďom príkladom: každý deň praktizoval športovú chôdzu na dráhe štadióna La Playa a plával v bazéne. Za zmienku stojí, že v roku 1967 ho dokonca pozvali do anglického Brightonu, aby rečnil na Svetovom kongrese parkov a rekreácie. V 60. a na začiatku 70. rokov mal svoju vlastnú šou v rádiu i v televízii (s názvom Sports With Bertka) a bol aj moderátorom každotýždenných stretnutí santabarbarských športovcov a športových činovníkov. V ospalej prioceánskej Santa Barbare, meste vzdialenom jeden a pol hodiny jazdy od Los Angeles, bol medzi ľuďmi veľmi obľúbený, a hrdinom je dodnes aj v Santa Marii; cíti sa tam ako doma a je veľmi hrdý na to, že mohol pomôcť toľkým študentom a basketbalistom na Hancock College.

 

 

* Pre Bertkovu neskoršiu kariéru v profi basketbale však bolo najdôležitejšie to, že v 1961 založil svoj vlastný basketbalový skauting servis, ktorý nazval Bertka Views. Aj v tejto oblasti bol priekopníkom a z Bertka Views sa stal top servis na skautovanie vysokoškolských tímov a hráčov. Po čase mal svojich skautov v každom kúte Spojených štátov a jeho trénerskí klienti si jeho scouting reporty veľmi cenili. „Koučom sme ponúkali detailné analýzy vysokoškolských hráčov, tendencie tímov, ako hrali v ofenzíve a defenzíve. Najväčšou výzvou bolo dodať tie reporty načas. Raz som šiel na aute až do San Francisca, lebo poštou by to prišlo neskoro. V hotelovej izbe toho kouča som si sadol do vane a celé som to prepísal na stroji.“ Toto skauting hobby a biznis v jednom viedol so svojou manželkou Solveig, tmavovlasou americkou Švédkou, s ktorou sa zobrali v roku 1956 na stredozápade USA. Pýtate sa, prečo práve tam? Bill tam šiel regrutovať hráčov pre jeho vysokoškolský tím. V 1967 si ho najali Los Angeles Lakers, aby pre nich pracoval ako skaut na čiastočný úväzok. Ale za to, že nasledujúcich 50 rokov strávil v službách pre tento najslávnejší basketbalový klub, môže Bertka ďakovať Hot Rodovi Hundleymu, v tom čase ex-hráčovi Lakers a basketbalovému komentátorovi zápasov Lakers. Práve on navrhol generálnemu manažérovi Fredovi Schausovi, aby Bertku zamestnali na plný úväzok. Bertka sa tak stal v roku 1968 prvým skautom, ktorý pracoval exkluzívne pre tím NBA. V tej sezóne ako jediný z NBA skautoval univerzitných hráčov, čo znie pri súčasnej kope skautov priam neuveriteľne. „Nikto na zápasoch nemal skauta,“ spomínal si Bertka. V sezóne 1971/72 robil neoficiálneho asistenta (v ďalšej sezóne bol vôbec prvým asistentom trénera v histórii NBA) koučovi Billovi Sharmanovi a na zodpovednosť mal skautovanie súperov Lakers. „Obľúbil som si využívanie zápasového videa, takže úžasný Bill Bertka ostal celú noc hore a dával dokopy videá, ktoré sme na druhý deň mohli ukázať hráčom na tréningu,“ povedal Sharman. V tých časoch to bol formát filmu 16mm a Sharman s Bertkom mali pred každým zápasom pripravené video o súperovi. Aj to bezpochyby pomohlo k tomu, že Lakers vedení Wiltom Chamberlainom a Jerrym Westom v tom ročníku vyhrali rekordných 33 zápasov za sebou a na konci sezóny sa konečne L.A. dočkalo titulu. Sharman sa zmienil aj o tom, ako v jeden deň povedal Bertkovi, že sa mu hráči zdajú nejako unavení a znudení z pozerania toľkých videí, a Bill dostal po chvíli nápad. Pri ďalšom pozeraní videa zhasol v miestnosti svetlá, pustil projektor a po pár basketbalových akciách sa na videu zjavila nádherná pin-up girl. Hráči mohli každých pár minút obdivovať prekrásne dievčatá v bikinách a je asi zbytočné dodať, že zrazu dávali pozor. Bertku jeho práca veľmi bavila. Pri jeho obľúbenom poháriku martini povedal novinárovi zo Sports Illustrated toto: „Mám rodinu a mám basketbal a to je všetko. Žiadne iné koníčky. Skautovanie a basket sú pre mňa fascinujúce. Keď som koučoval, prehry ma zvykli poriadne bolievať. V skautovaní neprehrávate.“

 

 

* V 1972 sa Bertka stal prezidentom developerskej firmy Invest West Sports, vďaka ktorej bol neskôr minoritným vlastníkom NBA expanzného tímu New Orleans Jazz. Spolu s kamarátom a susedom Samom Battistonom začali podnikať v oblasti športového manažmentu, a keďže New Orleans malo vtedy nový megaštadión Superdome, rozhodli sa založiť basketbalový tím práve tam. Bertka na jar 1974 rokoval s NBA, liga jeho návrh podporila a osemnásty tím NBA sa stal realitou. Battistone a Bertka mu vybrali názov Jazz. Bertka sa stal prezidentom a generálnym manažérom klubu a hneď sa mu podaril veľký úlovok – trejdom získal hviezdneho Petea Maravicha z Atlanty Hawks. V tom roku prevzala Bertka Views jeho žena Solveig a reporty od Bertkovcov trvali až do polovice 90. rokov. Maravich bol streleckou hviezdou Jazz, ale tímu sa počas druhej polovice 70. rokov príliš nedarilo. Bertka bol GM v prvých dvoch sezónach a v ročníku 1977/78 sa stal asistentom kouča Elgina Baylora, bývalej superstar Lakers. V roku 1979 majiteľ Jazz Battistone presťahoval tím do Salt Lake City a Bertka ostal prvým asistentom Utahu Jazz do jesene 1981, keď sa mu ozval bývalý Laker a vtedajší novic na trénerskom poste v L.A. Lakers Pat Riley. Chcel skúseného Bertku za svojho asistenta a ten sa tak stal jeho mentorom.

 

 

* „Riley ma nazval Administrátorom všetkých vecí.“ Milovník štatistík Bertka sedával na lavičke hneď vedľa Rileyho, s klipovou doskou v ruke. „Stále mám štatistické tabuľky z každého zápasu, ktorý sme odohrali v 80. rokoch.“ Ich Showtime Lakers vyhrali štyri tituly (podľa Bertku to boli „perfektné tímy na rýchle protiútoky; basketbalový raj“) a za celú kariéru s Lakers má Bertka desať prsteňov šampióna (1972, 1982, 1985, 1987, 1988, 2000, 2001, 2002, 2009 a 2010). Prsteň na každý jeden prst, tým sa môže v histórii NBA pochváliť len málokto. Môj najobľúbenejší titul je ten z 1985, bolo to najväčšie víťazstvo,“ povedal Bertka. „Na bostonskej palubovke bolo horúcejšie ako v pekle; v zápase číslo šesť som skoro celý čas kľačal na kolene a modlil som sa, aby sme vyhrali. Bol to najväčší deň môjho basketbalového života.“ Lakers to vtedy konečne dokázali, zvíťaziť v Boston Garden a poraziť vo finálovej sérii dlhoročných rivalov/nepriateľov Celtics. Počas éry Phila Jacksona na konci 90. rokov a v prvom desaťročí nového milénia získal Bertka svojich ďalších päť prsteňov, najskôr v roli asistenta kouča (do roku 2002), potom v pozícii riaditeľa skautingu Lakers (do 2013). Riley o ňom vravieval, že je perfektným asistentom trénera, a Sharman sa zmienil, že nikto nepracoval tvrdšie a nemiloval basketbal ako Bill. Bertka sa v podstate vzdal normálneho života v svojom dome a organizácii Lakers obetoval takmer všetko. Počas sezóny býval v hotelovom apartmáne vedľa haly Forum. Na každej stene mal nejakú čiernobielu fotografiu súvisiacu s basketbalom: Bertka s rodinou na alegorickom voze počas osláv majstrovského titulu, Bertka s Lakers v Oválnej pracovni, Bertka a Riley v smokingoch, Bertka s Jerrym Westom, Maravichom, atď. Na stolíkoch sa mu povaľovali hŕby basketbalových časopisov a rôznych novín a Bertka mal k dispozícii tri televízory – dva v spálni a jeden v obývačke – aby mohol Rileymu pripravovať videá o súperoch. VHS-ky mal v každej miestnosti. Áno, basketbalový fanatik. Muž, ktorý bol od roku 1974 v podstate stále na cestách. Všade so sebou nosil svoj objemný kufrík, plný štatistík, reportov, výstrižkov z novín a iných dokumentov. Každé ráno ho nakopla bezodná šálka kávy, praženica z dvoch vajec a toast s maslom, a keď mal voľný čas, relaxoval tak, že si dal na uši slúchadlá a kráčal dlhé míle, počúvajúc Johnnyho Raya, Johnnyho Mathisa alebo Roberta Gouleta. Jeho najobľúbenejším songom je Sentimental Journey. Vždy počas neho premýšľa o svojom živote.

 

 

* V rozhovore v roku 1990 Bertka povedal, že stále má ašpiráciu byť hlavným koučom v NBA – ale za správnych okolností. Dokonca aj dostal štyri ponuky byť koučom (tri, keď bol asistentom u Jazz, jednu ako asistent v L.A.), ale odmietol ich. Určite zavážilo aj to, že čo sa týkalo asistentov trénerov, Bertka mal ten najexkluzívnejší job. „Keď sa nestanem hlavným trénerom, to je v pohode. Cítim, že som mentálne šťastný a na život sa pozerám v porovnaní so 70. rokmi inak. Som viac spokojný. Na lavičke chcem zostať tak dlho, ako budem môcť.“ Riley vtipkoval, že sa s Bertkom občas správali ako starý manželský pár: „Bill je čertovsky dobrý basketbalový kouč a azda môj najlepší kamarát. Neviem si spomenúť na nikoho, kto by basketbalu prispel viac. Koučom je už navždy.“ Bertka bol dvakrát menovaný dočasným koučom Lakers, prvýkrát v roku 1994, keď skončil u kormidla Randy Pfund (dva zápasy s bilanciou 1-1; mimochodom, v zápase proti Houstonu bol na lavičke Rockets aj Richard Petruška, ale v tomto stretnutí šancu nedostal) a druhýkrát o päť rokov neskôr, keď bol prepustený Del Harris (odkoučoval jeden zápas, výhru). Znie to neuveriteľne, ale v histórii slávnych Lakers nikto neodohral, resp. neodkoučoval viac zápasov a minút než on. Napriek takmer piatim dekádam v organizácii Lakers ho väčšina fanúšikov nepozná. Ale tento anonymný starček je dnes v celej NBA váženou a vysoko rešpektovanou osobnosťou, to bezpochyby, a vďaka svojej priateľskej povahe a precestovaným kilometrom má priateľov po celej Amerike. Asistent Bertka pracoval s tromi z najdominantnejších pivotov v histórii: Wiltom, Kareemom Abdulom-Jabbarom a Shaqom. „Bol som trénerom podkošových hráčov. Kareem je bezpochyby najväčším všetkých čias,“ povedal Bertka na tému, kto je najlepším centrom, aký kedy hral. „Shaq mohol byť najväčší. V rozpätí rokov 1999 až 2002 bol tým najsilnejším, najrýchlejším veľkým centrom, akého som kedy videl, ale čo sa týka dĺžky kariéry, na Kareema nedosiahol.“ Okrem týchto troch velikánov pracoval aj s Vladem Divacom a neskôr s Andrewom Bynumom. Takýmito podkošovými zverencami  sa v histórii NBA nemôže pochváliť asi nikto. A keď k nim ešte pridáme Baylora, Westa, Maravicha, Magica, Jamesa Worthyho a Kobeho... čo hráč, to osobnosť. (A Lakers tento mesiac podpísali kontrakt s LeBronom, apropo, rodákom z Akronu...) Za zmienku ešte stojí fakt, že v lete 1992 bol Bertka európskym skautom legendárneho Dream Teamu.

 

 

* Bill a Solveig majú dve dcéry a obe sa vydali za trénerov: Brittmarie, narodenú v roku 1958, manželku Jima Eyena, dlhoročného asistenta trénera v NBA, a Kristinu (1960), zosobášenú s bejzbalovým koučom Billom Pintardom. Obe aj s rodinami žijú v Kalifornii (Bertka má vnučku a vnuka, druhý vnuk podľahol rakovine; štyri pravnúčatá a jedno prapravnúča), takisto ako ich rodičia. „Cítim sa skvelo, nestanovujem žiadne rekordy v rýchlosti, ale stále som mobilný a aktívny. V Santa Barbare som najšťastnejší chlap na svete,“ usmieval sa v rozhovore pred pár rokmi. Žije zdravým životným štýlom, pravidelne pláva a chodí na prechádzky po pláži. Jedinou vážnejšou komplikáciou bola čiastočne pretrhnutá achilovka na jeseň 2016. Musel byť doma – Bertkovci bývajú na avokádovom ranči – s vyloženou nohou a žartoval, že „je to tá noha, z ktorej sa odrážam. Teraz nemôžem smečovať.“ Tento 90-ročný basketbalový guru, ktorého šťastným číslom je 8, nikdy neprestáva myslieť na svoj milovaný basket a o nápady na vylepšenie hry nemá núdzu: „Mali by sme zaviesť strelu za štyri body. Dať ďalší oblúk medzi trojkovú čiaru a stred ihriska. Basketbal je proste môj život a krv.“ A Bertka si pred pár rokmi dokonca ešte aj zahral, v 2013 pomohol mužstvu reprezentujúcemu Západnú Virgíniu k striebru v kategórii 80 rokov a viac na Národných hrách seniorov. „Na tejto úrovni, keď dýchate, tak hráte. Ale to je jedno. Mám striebornú medailu.“ V posledných rokoch stále pracoval pre Lakers na plný úväzok, ako konzultant a špeciálny asistent generálneho manažéra (momentálne je ním Rob Pelinka, ktorý nahradil Mitcha Kupchaka). Veľa času trávi v tréningovom centre Lakers v El Segundo, tri dni týždenne je v svojej kancelárii takmer celý deň, a počas sezóny stále skautuje univerzitné turnaje. „Baví ma pracovať s hráčmi. Som rád, keď ich niečo naučím.“ Bol to práve on, kto doporučil Lakers, aby draftovali talentovaného mladíka Kylea Kuzmu v minuloročnom drafte. Jim McMillian v 1970. Kuzma o 47 rokov neskôr. Pozoruhodné. Kupchak: „Je neuveriteľné, čo dokáže vo svojom veku. Ja som oveľa mladší ako on a opieram sa o chladničku, a on stojí na palubovke šesť hodín v kuse a vedie workouty. Úžasné.“

 

 

* Bertka je členom Športovej siene slávy svojej alma mater, Kent State, a Športovej siene slávy kalifornských nižších vysokých škôl. Pokiaľ ide o Naismithovu basketbalovú sieň slávy, Bertku zatiaľ nevybrali, aj keď párkrát sa už objavil medzi kandidátmi na nomináciu. Keď bol kandidátom na uvedenie v roku 2017, člen Siene slávy Pat Riley o ňom povedal: „Jeho resumé je naozaj dobré. Budem zaňho bojovať ako lev, aby ho poctili nomináciou do Siene slávy.“ A Kobe dodal: „Bertova významnosť pre basketbal nemôže byť nadhodnotená. Sú to kouči ako on a Tex Winter, ktorí poháňali dopredu slávnych koučov histórie, ktorých ľudia poznajú. Zaslúži si oveľa viac uznania, ako v súčasnosti dostáva, a oveľa viac chvály ako dostáva.“ Tento mesiac sa v Las Vegas konala Letná liga NBA a takmer 91-ročný basketbalový fanatik Bill Bertka tam ako skaut samozrejme nemohol chýbať. Keď sa ho spýtali, prečo stále pracuje, vtipne poznamenal: „Isto je to lepšie, ako sedieť doma.“

 

 

* Pred vyše 60 rokmi, 20. januára 1958, učiteľ William Bertka napísal na hárok papiera pre svoju basketbalovú triedu na Kent State nasledovný zanietený text:

Ktokoľvek, kto sa dostatočne zaujíma o basketbal, aby študoval, aby pracoval na a rozvíjal svoju osobnosť, svoju schopnosť učiť, vieru vo férovosť, etiku a charakter v športe . . . kto má pocit, že 24-hodinový deň je príliš krátky; kto myslí na basketbal hneď, ako sa ráno prebudí, kým je v sprche, keď sa holí, je raňajky, ide do školy, pred a po vyučovaní, v kancelárii počas konzultácií s hráčmi, na obede, pred tréningom, vo vlaku . . . na športovom podujatí, kde si požičia ceruzku, nie aby zapisoval skóre, ale aby si zaznamenal signál, v reštaurácii, kde obrus, obálky, obrúsky, manžety a menu slúžia na kreslenie akcií, doma, kde ten najväčší martýrvšetkých čias – manželka – musí schváliť túto akciu, tamto pravidlo . . . kto si pri hraní bridžu kreslí signály, ktoré ho napadnú, po celej skórovacej tabuľke, a konečne sa odoberie do postele s ceruzkou a zápisníkom v ruke, aby mohli byť jeho sny zaznamenané na ďalší tréning – ktokoľvek, kto dokáže urobiť toto všetko a potom sa ledva vie dočkať ďalšieho rána, aby si tento proces zopakoval, a miluje to, vie koučovať.

Americký Slovák s purpurovo-zlatou krvou, ktorý raz učil Jacka Nicholsona streľbu jednou rukou cez hlavu a ktorému Shaq ponúkal Viagru, má ten papierik doteraz.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

AUTORSKÁ STRANA MICHAELY TERENZANI

Tých, ktorí odišli, svet prijal s otvorenou náručou

Aké by to bolo, len tak sa zbaliť?

KOŠICE KORZÁR

Fotil okupáciu v Košiciach, snajper ho zasiahol do hlavy, ostal ochrnutý

Okupáciu ovplyvnila životy ľudí.


Už ste čítali?