začal hrávať organizovaný basketbal pomerne neskoro, v poslednom ročníku na strednej škole. „Dvakrát ma vykopli zo strednej, robil som problémy a bol som bez ambícií. V prvom ročníku som mal len 170 cm a keď som sa pokúsil dostať do školského basketbalového tímu, tréner si ma nevybral. Potom som ale za rok vyrástol o 30 centimetrov a zrazu som vysoko skákal a smečoval. Po strednej som hrával za mužstvo z AAU a býval som dva roky v biliardovej sále, pretože som miloval biliard. Veľa sme hrávali proti vysokoškolákom.“ Zaujal až tak, že ho bývalý hráč univerzity Drake odporučil koučovi tejto iowskej univerzity. Ten Netolickeho zobral do tímu a Neto svojím talentom, výškou a dobrými atletickými schopnosťami čoskoro upútal pozornosť klubov z NBA. „Prišiel za mnou skaut zo St. Louis Hawks, dostal som listy od Baltimore Bullets, New Yorku Knicks, dokonca aj od Oaklandu Oaks a Pittsburghu Pipers z novovznikajúcej ligy ABA (Americká Basketbalová Asociácia), ale pre mňa to nič neznamenalo. V Iowe bol populárny len [americký] futbal a NBA vtedy akoby neexistovala. Nikto o nej nevedel nič.“ Študent medicíny Bob bol ale v roku 1967 draftovaný San Diegom do NBA a zároveň aj Indianou Pacers do konkurenčnej ABA, a to sa už nedalo ignorovať. Netolicky si tak mohol vybrať medzi dvoma ligami a jeho voľbou boli Pacers, ktorí mu okrem platu sľúbili aj auto - Corvettu. „Bol som blázon do pláží – Florida, Kalifornia, Havajské ostrovy – a vodných športov a hoci ma draftovalo aj San Diego, akurát som sa chystal na cestu na Havaj na celé leto a usúdil som, že bude lepšie to mať z krku, takže som podpísal Indiane.“ U Neta vyhral basket, medicína išla na druhú koľaj, čo určite veľmi nepotešilo jeho otca Roberta, bohatého mozgového chirurga z Cedar Rapids v štáte Iowa (Dr. Roberta Netolickeho, potomka českých prisťahovalcov, novinári opisovali ako milionára). Neto sa stal všestranným hráčom a All-Star hviezdou: vedel doskakovať, skákať, brániť a strieľať. V streľbe vynikal; jeden novinár tvrdil, že Neto bol „podkošovým hráčom s najuhladenejšou strelou v ABA“, a jeho strela jednou rukou cez hlavu bola vraj nebrániteľná. Netolicky sa tak ihneď zaradil medzi ťahúňov Pacers a po neúspešnom finále v roku 1969 doviedol v nasledujúcej sezóne Indianu k titulu. Sezóna 1969/70 bola jeho najvydarenejšia – v priemere na zápas dával 21 bodov a doskakoval 11 lôpt. O dva roky neskôr Pacers triumfovali opäť a s hráčmi ako krídelník Roger Brown, MVP pivot Mel Daniels (Netov najlepší kamarát, až do jeho smrti v 2015), Netolicky, rozohrávač Freddie Lewis a talentovaný nováčik George McGinnis by sa určite nestratili ani v slávnejšej NBA. „Nikto nevie, akí dobrí sme boli. Mohli sme vyhrať päť titulov za sebou,“ povedal Netolicky. Neto na túto partiu Pacers vedenú koučom Slickom Leonardom nedá dopustiť a víťazný prsteň z 1970 nosí dodnes. Indiana v ročníku 1972/73 titul obhájila, ale Netolicky bol už pred sezónou vytrejdovaný do Dallasu. V Texase strávil vyše roka, ale potom sa na ďalšie dva roky vrátil k Pacers. Zaujímavosťou je, že Netolicky je jedným z mála profi basketbalistov, ktorí hrali za oba tímy v tom istom zápase. V novembri 1973 hral za Spurs proti Pacers v zápase, ktorý San Antonio prehralo strelou v poslednej sekunde. Spurs podali protest a komisionár ABA rozhodol v ich prospech – posledných 30 sekúnd zápasu sa malo opakovať (v ABA bol 30-sekundový limit na streľbu) pred ďalším zápasom Pacers u Spurs v decembri. Neto bol už v tom čase hráčom Pacers, po tom, ako ho získali späť trejdom, a odohral tých 30 sekúnd plus predĺženie za Indianu.
* Netolicky sa síce narodil v San Franciscu, ale vyrastal v iowskom meste Cedar Rapids, a na začiatku tretej sezóny v Indiane sa rozhodol, že v najbližšom čase založí svoj vlastný nočný klub. Novinárom povedal, že chce byť známy ako Joe Namath Stredozápadu (Namath bol hviezdnym quarterbackom v NFL a súčasne aj hercom). Znie to neuveriteľne, ale vášnivý jazdec na koni Neto ako domáce zvieratá vlastnil margaja, levicu a hady. Veru, exotickí miláčikovia. „To bolo ešte za mojich vysokoškolských čias, vtedy bola iná éra. Môj spolubývajúci bol v Chicagu v obchode so zvieratami a povedal mi, že by sme si mohli kúpiť levie mláďa za 75 dolárov. Spýtal sa ma, či súhlasím a ja som mu povedal, nech ide do toho. Mali sme ju ako veľkého miláčika v dome nášho univerzitného bratstva.“ Počas výšky mal najprv doma ocelota: „Keď som prišiel domov po polnoci, často som ho našiel v mojej posteli a snažil som sa ho premiestniť, ale začal na mňa vrčať, takže som šiel spať na gauč,“ spomínal si Netolicky. Jeho vysnený nightclub sa nakoniec stal skutočnosťou a Netolicky ho nazval Neto’s (miesto pre „swingujúcich slobodných“). Tento nočný podnik sa zakrátko stal tým najtrendovejším a najslávnejším v meste, vždy po zápasoch tam chodili hráči Pacers aj ich súperi, a nechýbali ani hollywoodske hviezdy ako Paul Newman a Bill Cosby. Milovník piva Neto v tej dobe jazdil na oranžovom Porsche 911 Targa a bol známy tým, že bol členom subkultúry mod. Fanúšičky Pacers ho zbožňovali, jedna dokonca povedala, že „Neto má najviac sexy zuby v ABA“ a jeden fanúšik tvrdil, že „pred zápasmi ste často mohli vidieť Boba, ako drží nádhernú ženu okolo krku. Nikdy to nebola tá istá a jeden večer kráčal dokonca s dvomi.“ ABA každoročne vyhlasovala svoj All-Flake Team, v ktorom boli najväčší excentrici ročníka. Neto bol jediným hráčom v histórii ABA, ktorý sa do tohto tímu dostal štyrikrát za sebou. A reakcia Neta? „Nosím mod oblečenie, užívam si dobré časy a rád chodím na párty. Keď sa taký človek považuje za excentrika, tak potom som excentrik.“ Raz ho dokonca zastavili indianapolskí policajti, keď jazdil na piesočnej bugine s neplatnou registráciou a neprehliadnuteľná bola aj jeho stála frajerka Gail Gibsonová, dievča s dlhými blond vlasmi, veľkými zvonovými nohavicami a indiánskou čelenkou. Netolicky: „Vtedy v 70. rokoch bol iný svet. Kebyže vtedy existovali mobily s foťákom, možno by sme všetci boli vo väzení.“
* Nasledujúca orálna história o Netolickom (a vtedajších Pacers) je z Loose Balls, skvelej knihy Terryho Pluta o ABA (vyšla v roku 1990):
BOB NETOLICKY: Boli sme jedinečná partia chalanov. Schopnosť bola iba jedným z dôvodov, prečo sme víťazili. Najdôležitejší bol charakter. Nemali sme také mužstvo, že všetci belosi trávili čas spolu na jednom mieste a černosi na inom. Nemali sme chalanov, ktorí sa stále sťažovali na peniaze, chalanov, ktorí odohrali sezónu iba s opciou a následne odišli do iných tímov alebo dokonca do inej ligy. Nemali sme kouča, ktorý sedel na slonovinovej veži a nestýkal sa s hráčmi. Keď sme boli na tripe a chceli ste nájsť Slicka, proste ste šli do hotelového baru a on bol tam. Sedel tam, kúpil vám pár drinkov, a ak ste sa s ním raz za čas sťali, tak ste sa sťali. Nebolo to nič mimoriadne. Dali sme si spolu pár pív, alebo možno pár tucet pív.
V Indiane je basketbal takmer dôležitejší ako cirkev a rodina. V niektorých mestách vidíte viac obručí a visiacich basketbalových košov ako je tam ľudí. Keď som podpísal s Pacers, akurát sa formovala ABA a [právny poradca Pacers] Dick Tinkham mi povedal, „Chlapci, ak zvíťazíte, budete v Indianapolise ako bohovia. Toto je stále malé mesto. Títo ľudia čakali na niečo ako vy chalani, že sa objavíte.“ Ja som bol z Iowy a nemal som predstavu, o čom rozpráva, ale ukázalo sa, že mal pravdu. Ak sa jeden z veteránov Pacers ukázal v potravinách, bola to udalosť. Pár hodín ste strávili rozprávaním sa s ľuďmi a podpisovaním autogramov. A viete čo? Miloval som každú jednu takto strávenú minútu.
MIKE STOREN (GM Pacers): Boba Netolickeho sme si vybrali v druhom kole draftu. Hoci práve končil výšku, mal v tom čase už 25 a väčšinu školy strávil flákaním sa. Mal reputáciu ako excentrik. Jeho otec bol bohatý chirurg a Bobov domáci miláčik bol lev, ktorého mal v izbe na internáte. To zviera spávalo vo vani. Ale taktiež som počul, že Neto má 206 cm a naozaj vie hrať, takže som sa nestaral o to, akých mal miláčikov.
Zavolali sme Netovi, nech príde do Indianapolisu a on prišiel na privátnom lietadle jeho otca. V skutočnosti to lietadlo z Cedar Rapids do Indianapolisu riadil on sám. Nepotreboval basketbal, aby zarobil peniaze. Prišiel z peňazí, takže keď som ho vyzdvihol v mojom dobitom starom kombi, len sa mi smial.
DICK TINHKAM: Stretli sme sa s Netom a jeho právnikom. Ten právnik povedal, „Aká je vaša ponuka?“ Ja som odpovedal, „16 500 dolárov.“ Očividne to bolo viac, ako ten právnik očakával, pretože mi pripadal potešený. Potom mi povedal, „Môžeme sa na sekundu porozprávať mimo miestnosti?“ Takže sme vyšli na chodbu a tam sa ma spýtal, či platíme právne poplatky. Odpovedal som mu, „Iste.“ Nemal som potuchy, či sme ich mali platiť alebo nie, ale cítil som, že by sme mohli dospieť k dohode priamo tam na chodbe. A naozaj, potriasli sme si rukami, právnik ten kontrakt na 16 500 dolárov akceptoval. Potom zavolal do San Diega a povedal Rockets, že Netolicky podpisuje s Pacers. Celá vec trvala okolo 10 minút.
STOREN: Počas rozprávania sa s ním nám Netolicky povedal, že chce auto ako súčasť dohody. Iste, odpovedal som mu, mohli sme mu zapožičať auto na rok. Netolicky povedal, „Chcel by som Corvette.“ Odpovedal som, „V poriadku . . . čokoľvek.“ Bol som skrátka šťastný, že podpisuje nám namiesto NBA. Nevedel som, čo je Corvette zač. Myslel som si, že je to nejaký druh Chevy. Neskôr som zistil, že Neto s nami naozaj vybabral.
NETOLICKY: S Indianou som podpísal, až keď som prišiel do Indianapolisu druhýkrát. Ten prvý raz ma priviedli do mesta, poukazovali mi to tam a ponúkli mi niečo okolo 15 000 dolárov. Už si to presne nepamätám, ale odmietol som a vrátil som sa späť na Drake. Zamýšľal som, že počkám na draft NBA a uvidím, čo sa stane. Rockets si potom vybrali Pata Rileyho v prvom a mňa v druhom kole. Ďalšie ráno mi zavolal Dick Tinkham a kričal, „Nerob nič, dokým sa znovu s tebou nespojíme.“
Myslím, že bol znepokojený, že si budem myslieť, že San Diego je lepšie miesto na život ako Indianapolis, ale ja som sa na to tak nepozeral. Pacers mi ponúkli viac peňazí ako San Diego a Storena som prehovoril, aby mi prenajali Corvette na rok, a vsadím sa, že skoro umrel, keď potom uvidel to poistné za tú vec. Pozrite, pre mňa hrať za Pacers nebolo o peniazoch. Proste som chcel hrať basket a hrať za Pacers. Celkovo som so Storenom vyjednával tri kontrakty a zakaždým, keď som ho šiel pozrieť do jeho kancelárie, mi dal pivo, trochu sme sa porozprávali a dohodli sme sa.
Takto som sa staval k peniazom: v 1971 Storen odišiel a dostali sme nového GM, ktorý nevedel ani hovno. Zabudol mi dať môj papier s opciou, čo znamenalo, že som voľný hráč. Bolo okolo polnoci a práve som bol v bare, ktorý som vlastnil. Zavolal som Dickovi Tinkhamovi a povedal mu, „Hádaj čo? Som voľný hráč, lebo ste mi nedali načas môj papier s opciou.“ Potom som zavesil. Tinkham býval 30 minút od môjho baru, ale bol tam za 15 minút, s tým papierom s opciou v ruke. Keby som si len držal ústa zatvorené, mohol som sa stať voľným hráčom a zarobiť si trikrát viac, ako mi platili Pacers. Ale zarábal som okolo 50 litrov a v Indianapolise som to miloval, takže prečo odísť?
STOREN: V prvej sezóne, keď bolo okolo 30 zápasov do konca, sme nutne potrebovali vysokého pivota. Centrom našej základnej päťky bol Netolicky, ktorý bol viac forwardom ako centrom. Ale nezáležalo na tom, na aký post sa najviac hodí, pretože Neto ani nehrával. Mal mumps. Podpíšeme chlapíka a on dostane detskú chorobu.
NETOLICKY: Verili sme, že Slick je najlepší kouč na svete. A zaobchádzal s nami ako s mužmi. Povedal nám, „Je mi jedno, čo robíte mimo ihriska, ale keď vstúpite na ihrisko, radím vám, aby ste boli pripravení hrať.“ Kráčal som dolu ulicou o polnoci, opitý namol a ruka v ruke so Slickom, keďže sme sa držali navzájom, aby sme nespadli. Pritom sme vedeli, že zajtra o jednej poobede máme zápas. Ale Slick odo mňa očakával, že nasledujúce poobedie tomu dám 100 percent, a beda, ak by som mal opicu, to by ma zabil. Bolo to tak jednoduché. Keď sme vyhrávali, naše tréningy pod vedením Slicka boli hračka. Keď sme prehrali a nesnažili sa, stal sa z neho ten najmizernejší sukin syn na tvári Zeme. Behali sme, až kým nám neodpadli nohy. Po skončení tréningu ste nechceli, aby vás uvideli vaše deti, pretože ste sa cítili, ako keby ste zomreli.
Raz sme hrali v hokejovej aréne v Duluthe a vonku bolo okolo mínus 40 pod nulou. Myslím, že sme hrali proti Pittsburghu a v polčase sme prehrávali asi o 20, hrali sme skutočne hrozne. Slick ma totálne spucoval, že ani nebojujem a zakrátko sa to zmenilo na slovnú potýčku. Kričal na mňa všetky možné nadávky, potom zobral hokejku, ktorá ležala nablízku a ziapal, „Nakopem ti riť, Neto.“ Nevidel som, že si bral tú palicu. Mal som dosť toho jeho vrieskania na mňa a odišiel som do kúpeľne a sadol som si na záchod. Slick ziapal, „Neto, kde do pekla si? Keď ťa nájdem, nakopem ti riť.“ Ja som bol v záchodovej kabínke a zakričal som, „Som tu.“ Slick vrieskal, „Ty sukin syn.“ Potom začal búchať s tou hokejkou o kúpeľňové dvere. Vrieskal, „Zabijem ťa“ a roztrieskal tú palicu na milión kúskov dreva. Ja som stále sedel na záchode a smial som sa. Aj zvyšok tímu vybuchol smiechom. Keď zničil tú hokejku, tak sa ukľudnil.
MEL DANIELS: V tom hokejkovom zápase sme to otočili a vyhrali a Neto mal 26 bodov a 19 doskokov, takmer všetky v druhom polčase. Teraz o tom žartuje, ale Neto bol vtedy poriadne vystrašený. Mal hlavu dolu a mrmlal. Slick ho v ten večer riadne namotivoval.
SLICK LEONARD: Neto to v ten večer flákal. V aréne bola poriadna zima a keď sme vyšli na palubovku na rozcvičku, Neto mal na sebe rukavice a svoj kabát a takto strieľal na kôš. To sa mi nepáčilo. Na začiatku mal hlavu niekde inde ako v zápase a keď prišiel polčas, mal som ho dosť. Keď som zobral tú hokejku a zahnal sa naňho, myslel som to vážne. Minul som ho a trafil som stenu. Nebol v záchodovej kabínke; bol v šatni a bol vydesený.
Čo sa týka basketbalu, Netolicky mal na to hrávať v NBA. O Netovi ako basketbalovom hráčovi sa toho dá povedať veľa. Vedel behať rýchlo dopredu, mal senzačnú strelu jednou rukou cez hlavu a vedel dobre skákať. Ale taktiež mal momenty, keď to vyzeralo, ako keby na ihrisku spal. Basketbal nebol najdôležitejšou vecou v jeho živote. Ale taktiež bol môj obľúbenec, pretože som sa cez neho mohol dostať k zvyšku mužstva. Keď som chcel na všetkých nakričať, začal som kričať na Neta, pretože zvyčajne urobil niečo, za čo si to zaslúžil.
BILLY KELLER (rozohrávač Pacers): Neto viac-menej žil v inom svete a neznepokojoval sa rovnakými vecami ako my ostatní. Ak by bol absolútne oddaný basketbalu, mohol si predĺžiť kariéru. Ale to nebolo v jeho povahe. Skrátka, Neto sa ničím veľmi neznepokojoval. Jeho otec bol chirurg a peniaze preňho neboli problém, takže nemal ten rovnaký drajv, aký sme mali my ostatní. Chalani si ho doberali, že si nečistí zuby, alebo že sa zabudol okúpať alebo vymeniť si spodné prádlo. On im odpovedal, že si oblečenie vymenil. Ale poznajúc Neta, pravdepodobne to oblečenie vytiahol spod kopy špinavej bielizne, ktorú mal v rohu svojej izby, a myslel si, že je nové. Bol proste ľahkým terčom.
DAVE CRAIG (fyzioterapeut Pacers): Neto preukázal svoju svojráznosť ešte predtým, než sa pripojil k Pacers, keď priletel do mesta svojím vlastným lietadlom, aby podpísal kontrakt. Vždy mal nejakých exotických miláčikov. Mal divú mačku a to prekliate zviera sa dostalo von z jeho domu a behalo po celom susedstve. Hovorili o tom aj v rádiu a tú Netovu divú mačku hľadala polícia. Raz mal Neto vyvrtnutý členok a šiel som do jeho bytu, aby som mu to ošetril. Býval tam už tri mesiace a ani raz si neustlal posteľ alebo neopral bielizeň. Jeho špinavé oblečenie bolo naskladané od podlahy až po strop v jednom rohu jeho izby. To miesto bola vojnová zóna.
Keď sa k mužstvu pripojil McGinnis, vznikla veľká päťka, ktorá spolu trávila čas – Brown, Daniels, Neto, Lewis a George. Raz, keď sme boli na tripe v Dallase, sme mali tri voľné dni a strávili sme ich tam. Okrem tréningu som tých chalanov vôbec nevidel. Potom som musel ísť do Netovej izby a títo chalani tam hrali nejakú kartovú hru, už tretí deň v kuse. Zbožňovali Kentucky Fried Chicken a to bolo všetko, čo za tie tri dni zjedli. Aspoň som si to myslel, lebo všetky krabice boli nahromadené v jednom rohu a Netove oblečenie bolo v druhom rohu izby.
DANIELS: Neto sa vždy postaral o to, aby sa každý bavil.
NETOLICKY: Proste sme si užívali život. Slicka sme si doberali, že fajčí, pretože nechcel, aby o tom fajčení vedela jeho manželka. V dnešnej dobe neviem, či nejakí basketbalisti fajčia. Ale v tej dobe sme nevedeli, ako nebezpečné fajčenie naozaj je. Cez polčas ste videli Rogera Browna, Georgea McGinnisa a Darnella Hillmana, ako takmer v zhone hľadali svoje cigaretové krabičky. Hneď po zápase ste skoro vždy videli McGinnisa a Rogera s cigaretou. A samozrejme, Slick bafkal ako parný stroj a potom nás prosil, aby sme to nepovedali jeho žene.
KELLER: Neto videl sám seba ako indianapoliského Joea Namatha a dokonca začal svoj vlastný bar, Neto’s, ktorý sa nachádzal v Meadows Shopping Area. Na niekoľko rokov sa stal miestom, kam treba ísť po zápase. Zastavila sa tam väčšina hráčov z oboch tímov a to miesto bolo preplnené fanúšikmi, ktorí vedeli, že tam budú hráči. Párkrát som tam po zápase videl Jamesa Garnera. Vtedy bol veľmi populárnym hercom a mal rád basketbal, takže sa chodieval pozrieť na Pacers. Neto chodil hore-dolu po bare a správal sa tak, ako si myslel, že by sa mal majiteľ správať, a všetci sa tam mali super. Ten bar vyjadroval Netov pohľad na život.
CRAIG: Netov bar bol perfektným predĺžením Slickovho pravidla, nech sa po zápase všetci zídeme aspoň na jeden drink. Zrazu sme mali miesto, kam ísť. Keď tím vyhrával, fanúšikovia stávali v dlhočiznom rade, aby sa dostali dnu. Keď sa však objavili ľudia z Pacers, Neto z toho urobil veľkú vec a nechal ich ísť rovno dopredu a k baru.
NETOLICKY: Ten bar bol brlohom nemorálnosti. Bolo to viac-menej psychedelické miesto po vzore baru Joea Namatha v New Yorku. Pár mojich kamarátov sa chcelo dostať do barového biznisu a použiť moje meno, takže sme otvorili miesto asi štyri bloky od starej haly Fairgrounds Coliseum. Niektorí fanúšikovia odchádzali z našich zápasov už v polčase a potom prešli peši tie štyri bloky a zaradili sa do radu, aby mohli po zápase dostať dobré miesto pri bare. Do tej budovy sa zmestilo okolo 300 ľudí. Mali sme tanečný parket, živú kapelu a veľkú basketbalku nad barom. Mali sme tam množstvo červeno-bielo-modrých lôpt a fotografie hráčov, automobilových pretekárov a iných celebrít. Bol to skutočne pekný malý nightclub. Po dobu niekoľkých rokov tam chodievalo asi každé dievča v meste a to priviedlo veľa chalanov.
CRAIG: Keď Pacers vyhrávali, tí chalani boli pánmi mesta. Neto mal bar, Rogera zvolili do mestskej rady, Slick bol v množstve reklám a všetci chalani mali toľko žiadostí, aby sa niekde objavili, že niektoré z nich museli odmietnuť. Indiana miluje svojich basketbalových hráčov a preto tam Slick, Billy Keller, Neto, Roger, Mel a McGinnis stále bývajú.
Čím viac to mužstvo vyhrávalo, tým divokejšími sa niektorí hráči stávali. V raných 70. rokoch si Daniels, Brown, McGinnis, Neto a niektorí ďalší z chalanov začali myslieť, že sú kovboji. Mel bol z Detroitu, ale na vysokej škole v Novom Mexiku sa začal zaujímať o kone. Potom si kúpil farmu mimo Indianapolisu a zobral tam partiu chalanov, aby s ním jazdili na koňoch. Chalani chodievali na tréningy celí od prachu a blata, pretože jazdili na koňoch aj niekoľko hodín. Jazdili cez dážď, cez rieky; boli to blázni.
Potom sa začali obliekať ako kovboji, a nehovorím len o klobúkoch a čižmách. Nosili pištole, revolvery a puzdrá na pištole, bolo to ako z [westernového seriálu] Gunsmoke. Boli večery, keď si šli zajazdiť a vrátili sa až na svitaní. Inokedy sa hrali na film Malí kovboji, ako keby boli deti. Skrývali sa za rohmi alebo vyliezli na vrch skrinky, tasili zbrane a kričali na seba „Bang, bang, si mŕtvy.“ Jedného dňa jedna zo zbraní vystrelila. Vďaka Bohu nikto sa nezranil.
KELLER: Parkrát sa stalo, že som vošiel do šatne a Mel a Roger tam na seba vyťahovali pištole, ako keby to bola Prestrelka pri O.K. Corrale. Nikdy na seba nevystrelili, ale s tými zbraňami mávali a niekedy dokonca spolu zápasili na podlahe.
NETOLICKY: Ľudia, ktorí nás nepoznali, si mysleli, že naša kabína je trochu strašidelná, kvôli všetkým tým zbraniam visiacim na stene. Vošli ste do šatne a uvideli ste Mela Danielsa držiaceho pištoľ kalibru .45. Hovorím, ľudia sa divili.
* Neľutoval niekedy Netolicky, že si nevybral radšej NBA? „Pred tým, než som hrával v ABA, som bol na veľa zápasoch NBA a nevedel som, či bude medzi ABA a NBA nejaký rozdiel. Ale rýchlo som zistil, že zápasy v ABA sa hrajú viac otvorenejšie, trochu viac rýchlejšie. NBA bola liga, kde sa hralo chrbtom ku košu; veľa veľkých, nemotorných hráčov s jedným dobrým pivotom. ABA mala od začiatku rýchlosť a pohyb, proste rýchlejšia liga – bola ako Indianapolis 500. V tom čase bolo v NBA len osem tímov a v televíznej sledovanosti ich predbehol dokonca aj bowling! Aj keď sme boli na výške, nikto nevravel, že chce ísť do NBA. Ale to rozhodnutie proste bolo o dolároch: San Diego mi poslalo kontrakt na 12 000 dolárov... a Indiana mi potom ponúkla $16 000 plus auto,“ nechal sa počuť nedávno Neto. Po ABA-NBA zlúčení v roku 1976 sa do NBA dostali štyri organizácie: Pacers, Spurs, Denver Nuggets a New York Nets. O kvalite ABA svedčí aj fakt, že v nasledujúcich sezónoch patrili medzi najhviezdnejších basketbalistov Kareem Abdul-Jabbar, Julius Erving, Bill Walton, George Gervin, David Thompson, Pete Maravich, Moses Malone či Artis Gilmore - okrem Kareema, Waltona a Maravicha všetko bývalí hráči ABA. (Netolicky raz povedal, že Thompson „bol pravdepodobne rovnako dobrý ako Michael Jordan“ a že keby sa Jordan snažil brániť Rogera Browna, „pravdepodobne by si zlomil obidva členky.“) Čo nie je až tak známe, NBA od ABA neskôr prebrala strelu za tri body, smečiarsku súťaž, párty na All-Star víkendoch, sexy roztlieskávačky a v posledných sezónach i rýchly, útočný basketbal s množstvom trojok - všetko veci, bez ktorých si dnešní fanúšikovia modernú NBA nevedia predstaviť. NBA neprevzala azda len jedinú ikonickú vec z ABA, legendárnu červeno-bielo-modrú loptu. Pre Neta bola srdcovou záležitosťou: „Tá lopta bola úžasná. Chápete, bolo ju skvelo vidieť a lepšie sa s ňou strieľalo. Ľudia ju milovali.“
* Netolicky ukončil aktívnu kariéru v novembri 1975 (nasledujúci rok ho chceli Cleveland Cavs, ale Neto sa nakoniec rozhodol zostať doma v Indianapolise a ich ponuku odmietol; v 1978 sa na chvíľu vrátil k basketbalu a odohral niekoľko zápasov v nižších ligách) a na nasledujúcich dvadsaťpäť rokov sa z neho stal biznismen v oblasti automobilových aukcií a jeden čas mal aj predajňu áut. Neto je zanietený motorista, ktorý vlastnil veľa športových áut, a dodnes je veľkým fanúšikom automobilových pretekov. Je už roky šťastne ženatý a s manželkou Elaine majú jednu dospelú dcéru, Nicole. Manželia Netolickí sú dlhoročnými obyvateľmi mesta Carmel v Indiane, pred pár rokmi označeného za „najlepšie miesto na život v Spojených štátoch.“ Nejaký čas žili aj v kalifornskom San Franciscu, Netovom rodnom meste, a v indianskom Noblesville. Netolicky na dôchodku ale nesedí na zadku: posledných pár rokov bojuje za svojich menej finančne zabezpečených parťákov z ABA a snaží sa o dosiahnutie novej dohody o dôchodkoch s NBA. Od ABA-NBA zlúčenia síce bývalí hráči ABA, ktorí nikdy nehrali v NBA, dostávali od ligy penzie, ale tých istých 60 dolárov mesačne (hráč musel odohrať v ABA minimálne tri sezóny) ako v roku 1976. Penzie hráčov NBA sa odvtedy zvýšili 30-násobne; čiže napr. bývalý hráč NBA s tromi odohranými sezónami v súčasnosti dostáva takmer 60 000 dolárov ročne, zatiaľ čo jeho náprotivok z ABA len 2160. A mnohí nedostávajú ani len dolár. NBA sa bráni tým, že dodržiava právnu dohodu z 1976 a Netolicky a spol. vedia, že súdy by pravdepodobne rozhodli v prospech NBA. „A na čakanie na ukončenie súdneho sporu proste nemáme čas. Ľudia tam vonku umierajú. Jedného hráča sme našli, ako žije pod mostom. Takže hovoríme toto: možnože to NBA nemusí urobiť, ale správna vec je urobiť to.“ Smutným faktom je, že odvtedy, čo Neto začal túto snahu, zomrelo už vyše 50 jeho bývalých kolegov z ligy, ktorí mali nárok na penziu. Jeho kamaráti zomierajú. Niet času nazvyš. Netolicky bol taktiež nepostrádateľný pri založení charitatívnej nadácie pre ex-ABA hráčov nazvanej Dropping Dimes. Táto non-profit organizácia (členmi jej poradnej rady sú okrem Neta napríklad legendárny športový komentátor Bob Costas, Reggie Miller, Gervin či mladý center Pacers Myles Turner) finančne asistuje hráčom ABA a pomáha im všetkými možnými spôsobmi.
* Pred niekoľkými rokmi vznikla myšlienka napísať knihu o vzniku Pacers a o tom, ako hráči ABA pomohli zmeniť basket. „Prešli štyri roky a tú šialenú vec sme dokončili,“ povedal Netolicky, spoluautor (spolu s D. Tinkhamom a R. Millerom) We Changed the Game. „Pekné na tom je to, že je to rozprávanie z prvej ruky. Boli sme tam. Všetko je pravdivé. Je to tak trochu história, ale všetko je tam osobné. My všetci sme to zažili a píšeme tam nielen o Pacers, ale aj o ligových mítingoch, o zlúčení. Je to skutočný príbeh tímu, kouča a niekoľkých snílkov, ktorí priniesli do Indianapolisu novú ligu a nový tím – a ako zmenili nielen kultúru a budúcnosť mesta, ale navždy aj basketbal. ABA zmenila hru. V podstate, bez ABA by sme dnes nemali NBA.“ Na jar tohto roku sa v Indianapolise konalo stretnutie bývalých hráčov ABA pri príležitosti 50. výročia založenia ligy. V priateľskej a uvoľnenej atmosfére sa spomínalo a debatovalo na rôzne témy, hráči sa podpisovali a fotili a každý z nich dostal prsteň s nápisom American Basketball Association 50 Year Anniversary 1967-2017. Medzi legendami ako Dr. J, Iceman, Rick Barry či A-Train samozrejme nemohol chýbať Neto. Čechoameričan, ktorý pomohol zmeniť hru.
***
Rozhovor s Netom
Netolickeho som kontaktoval minulý mesiac a po tom, čo mi povedal, aby som ho volal Neto, súhlasil odpovedať na niekoľko mojich otázok:
Tvoj otec Dr. Robert Netolicky sa narodil v Čechách alebo už v Spojených štátoch?
Môj otec sa narodil v meste Western, v Iowe v roku 1907. Jeho otcom bol Dr. Wesley Netolicky, ktorého prezývali Vaclav. Pochádzam z doktorskej rodiny.
Keď si bol malý, rozprával sa tvoj otec s tebou aj po česky?
Ani nie, hoci som mal aj príbuzných, ktorí sa občas rozprávali v češtine. Ja som im príliš nerozumel, ale nejaké slová som vedel.
V štáte Iowa je veľká česká komunita, mal si aj nejakých čechoamerických kamarátov, keď si vyrastal?
Áno mal, niekoľko, ale už si nespomeniem na žiadne meno.
Navštívil si niekedy nejakú európsku krajinu?
Bohužiaľ nie, ale s manželkou plánujeme, že budúci rok navštívime Rím.
Kto bol tvojim obľúbeným basketbalistom, keď si hrával na vysokej škole?
Ľahká otázka, Wilt Chamberlain. Bol to fenomén. V jednej sezóne dával 50 bodov na zápas!
Čo ti doteraz najviac zostalo v pamäti z časov, keď si hrával za Pacers?
Úžasné kamarátstvo medzi nami hráčmi, spolu s veľkým množstvom talentu, ktoré sa zišlo v našom tíme. Za spoluhráčov som mal skvelých hráčov ako Roger Brown, Mel Daniels, George McGinnis a trénoval nás skvelý kouč Bobby Leonard. Všetci sú členmi Basketbalovej siene slávy. A k tomu sme boli niekoľkonásobnými majstrami ABA. Ťažko vymenovať len jednu vec, mám takmer príliš veľa skvelých spomienok.
Myslíš, že tvoji Pacers by porazili Boston Celtics zo 70. rokov v playoff sérii?
ÁNO!
Ak neberieme do úvahy tvojich spoluhráčov, kto sú top piati hráči v histórii basketbalu, ktorých si najradšej sledoval?
Wilt Chamberlain, Connie Hawkins, Julius Erving, Michael Jordan a LeBron James.
Ktoré knihy a filmy sú tvoje najobľúbenejšie?
Pokiaľ ide o knihy, mojou obľúbenou je samozrejme moja nová kniha, ktorá práve vyšla, nazvaná We Changed the Game. Napísal som ju spolu s reportérom ABC Robinom Millerom a pôvodným majiteľom Pacers a právnym poradcom ABA Richardom Tinkhamom. Kniha hovorí o skutočných príbehoch, zlúčení NBA s ABA, a o tom, ako ABA navždy zmenila basketbal. Percentuálny podiel z predaja ide na ABA charitu menom Dropping Dimes. Čo sa týka filmov, milujem ich všetky.
Ako vyzerá tvoj typický deň? Chodíš počas sezóny NBA na zápasy Pacers?
No, keďže som v podstate na dôchodku, väčšina môjho času je strávená na projekte, ktorý som začal asi pred deviatimi rokmi. Snažím sa, aby bývalí hráči ABA majúci na ne nárok – hráči, ktorí odohrali aspoň tri sezóny v lige – dostali dôchodkové dávky. NBA nám sľúbila tieto dávky – rovnaké ako majú hráči NBA – v dohode o zlúčení v roku 1976, ale nechala nás napospas. Je to veľmi smutné, začal som pred deviatimi rokmi s okolo 200 chlapíkmi majúcimi nárok a ich počet klesol na dnešných asi 146. Je to naozaj hanba. Pred desiatimi rokmi dala NBA nezištne hráčom z pred roku 1965 malú penziu. Cítime, že sme priekopníci dnešného basketbalu a že si zaslúžime prinajmenšom rovnaké peniaze. Pre NBA by tie náklady boli púhou maličkosťou. Čo sa týka navštevovania zápasov Pacers, chodím tam raz za čas, ale popravde preferujem sadnúť si doma, zobrať si pivo a sledovať ich v televízii. Davy naozaj nemusím.
***
Robert W. Netolicky
Narodený: 2. augusta 1942
Miesto narodenia: San Francisco, Kalifornia, USA
Výška: 206 cm
Váha počas aktívnej kariéry: 100 kg
Pozícia: power forward/center
Číslo dresu: 24
Prezývka: Neto, Bobby
.Basketbalová kariéra.
Stredná škola: Washington High School v Cedar Rapids
Nižšia vysoká škola: Ellsworth Junior College (1962-63)
Vysoká škola: Drake University (1963-1967)
NBA draft: 1967 v 2. kole (z 18. miesta celkovo) tímom San Diego Rockets
ABA draft: 1967 v 2. kole tímom Indiana Pacers
1967-1972 Indiana Pacers (ABA)
1972-1973 Dallas Chaparrals (ABA)
1973 San Antonio Spurs (ABA; Chaps sa presťahovali do San Antonia a zmenili názov na Spurs)
1973-1975 Indiana Pacers (ABA)
1978 Indiana Wizards (All-America Basketball Alliance)
1978-1979 Mohawk Valley Thunderbirds (Continental Basketball Association)
Kariérne maximum v bodoch: 43 (v playoff 36)
.Ocenenia a úspechy.
2x šampión ABA (1970, 1972)
4x vybraný do All-Star zápasu ABA (1968, 1969, 1970, 1971)
Vybraný do najlepšej päťky nováčikov sezóny ABA (1968)
Vybraný do 2. najlepšej päťky sezóny ABA (1970)
Zaradený medzi najlepších hráčov v histórii ABA pri príležitosti 30. výročia ABA (1997)
