Úryvok z autobiografie Johna Havliceka „Hondo“

Autor: Lukas Kuba | 19.9.2018 o 16:00 | Karma článku: 1,00 | Prečítané:  203x

Mojou ambíciou v detstve nebolo stať sa profesionálnym basketbalistom. Pravdupovediac, celkom dlhý čas som si bol len matne vedomý, že niečo také ako profesionálny basketbal vôbec existovalo.

Bola to predstava, ktorá v mojom živote jednoducho nemala žiadnu relevantnosť.

Narodil som sa ôsmeho apríla 1940, 8:45 ráno. Prvé tri dni po narodení som bol bez mena, dokým neprišiel brat mojej mamy a neprehovoril ju, aby ma pomenovala po ňom. Nakoniec sa stal mojím najobľúbenejším strýkom.

Moji rodičia vlastnili obchod s potravinami v Lansingu, štát Ohio, mestečku s okolo tromi až piatimi stovkami obyvateľov nachádzajúceho sa vo východnej časti štátu, približne tri míle od rieky Ohio a kúsok na západ od Wheelingu v Západnej Virgínii. Bol to kraj oceliarní a uhoľných baní, takže ľudia tam žijúci boli v podstate tvrdo pracujúci robotníci. A väčšina z nich boli imigranti.

Môj otec, Frank Havlicek*, prišiel do Spojených Štátov z Československa v roku 1913, ako 11-ročný. Pricestoval do Baltimoru, bez toho, aby vedel čo i len slovo po anglicky. Často rozprával anekdotu o tom, ako dostal od kohosi banán a pritom ani nevedel, čo to je. Aj keď mal už 11 rokov, dali ho do prvého ročníka, lebo nevedel jazyk. Po prvom ročníku ho však presunuli rovno do šiesteho. Myslím ale, že to je najďalej kam sa dostal, čo sa týka školy.

* Pôvodne sa volal František Havlíček a narodil sa v obci Číhošť v okrese Havlíčkův Brod. Takisto sa tam narodil jeho otec Ferdinand Havlíček (1878-1972; jeho manželka sa za slobodna volala Marie Šímová, narodená v Motyčíne) a jeho starí rodičia z otcovej strany: Václav Havlíček a Anna Havlíčková (rodená Machavová).

V Baltimore neostal dlho; bol to len jeho vstupný prístav. Jeho otec už sídlil v ohijskom Dillonvale, asi 18 míľ severne od Lansingu. Môj otec začal onedlho pracovať v obchode svojho otca, na plný úväzok. Jazdil na konskom povoze a roznášal tovar. Predtým, než sa časom stal odborníkom na krájanie mäsa, sa naučil všetky aspekty podnikania. Od tej doby bol v podstate po zvyšok svojho života mäsiarom.

Keďže nechodil v Amerike na strednú, nebol ani nikdy zoznámený s americkými športami. Zaujímal sa hlavne o európske športy ako gymnastika, futbal a hocičo, kde sa behalo. To, čo považoval za najväčšie športové podujatia na sledovanie, boli športy, ktoré by sa dnes dali vidieť v televíznom programe ako Wide World of Sports a na olympiáde. Vecou, ktorá by ho pravdepodobne urobila najšťastnejším, pokiaľ ide o moju športovú kariéru, by bolo keby som sa stal olympijským gymnastom.

Som si istý, že otec bol hrdý na to, čo robím, a postupne porozumel aj niečomu z basketbalu. Vynikal v pozorovaní. Raz sa prišiel pozrieť na náš zápas v Cincinnati. Viedli sme po väčšinu stretnutia, ale nakoniec sme prehrali. Každý sa snažil prísť na to, prečo sme prehrali. Otec si vypočul asi osem alebo deväť rozličných názorov, a potom povedal: „Myslím, že by ste vyhrali, keby ste premenili trestné hody.“ Rozprával lámanou angličtinou a bolo dosť zábavné, že sme počuli od neho práve toto. A naozaj, keď sme sa pozreli na hárok so štatistikami, bola to jedna z kritických činností, ktoré nám prehrali zápas – ale nikto z nás si to predtým neuvedomil.

V skutočnosti naňho ten náš basketbalový zápas moc nezapôsobil. Pamätám si na môj prvý zápas na univerzite Ohio State. Pre mňa to bol v skutku veľký moment: všetci moji priatelia a príbuzní sa prišli na mňa pozrieť, bol som plný nadšenia, zvlášť keď som tak dobre zahral. Po zápase som vyšiel von zo šatne a uvidel som tam môjho stojaceho otca, ako niekomu odpovedá na otázky. Odpovedal jednoduchým áno alebo nie. Zdalo sa mi, že ho niečo zaujalo. Za chvíľu vyšlo najavo, že je nadšený tou obrovskou halou, v ktorej sme hrali. Bol fascinovaný konštrukciou trámov a stropu St. John Areny, oveľa viac ako zápasom! Vždy mu imponovali veľké diely funkčných strojov, rozsiahle stavby a podobne. Takže jeho najvýznamnejšia spomienka na môj prvý zápas na výške bolo miesto, kde som hral, a nie ako dobre som hral.

Nikdy sa nestaral do mojej športovej kariéry. Mnoho mladých športovcov má otcov, ktorí ich celý život neustále poučujú. De facto sa z nich stanú ich tréneri v baseballovej Little League, alebo sú prítomní na ich bejzbalových či basketbalových tréningoch, a tak ďalej. Sú aktívne zapojení do činnosti, ktorú ich syn robí. Môj otec nenavštevoval všetky moje basketbalové alebo futbalové stretnutia. Od utorka do soboty mal prácu, a na to, ako sa mi športovo darí, nemal moc času myslieť.

Bol tým typom človeka, ktorý vám dovolil urobiť svoje vlastné rozhodnutia. Keď som ho niekedy požiadal o radu, odvetil: „Urob to, čo si myslíš, že je najlepšie.“ O športoch alebo školských záležitostiach toho veľa nevedel.

Keď som začínal dostávať ponuky na štipendiá z rôznych vysokých škôl, považoval to za trochu podivné. Na univerzitu už predtým poslal môjho staršieho brata a taktiež moju staršiu sestru na dva roky, a zrazu si uvedomil, že poslať tam mňa ho nebude stáť žiadne peniaze – ale skutočne nerozumel tomu, prečo by mi niekto ponúkal absolvovanie školy zadarmo len kvôli tomu, že som bol dobrý v basketbale. Ale istotne by sa tomu nebránil a nepovedal nie.

V našej rodine boli dosť veľké časové odstupy, čo s týka narodení. Sestra Rose je odo mňa o štrnásť rokov staršia a brat Fred je starší o päť. Mali sme aj mladšiu sestru menom Marylin, osem rokov mladšiu ako ja, ale tá bohužiaľ umrela vo veku päť rokov.

Moja matka Mandy bola najstarším dieťaťom z veľmi veľkej rodiny; domnievam sa, že mala deväť súrodencov. Jej otec bol baník z Juhoslávie.

Jej matka prevádzkovala ubytovňu. Zvyčajne tam mala 15 hostí a za tri doláre týždenne im dávala najesť, prala im a žehlila. V takej obrovskej rodine sa moja mama, keďže bola najstaršia, musela starať o ostatné deti. Vďaka tomu sa jej vyvinul zmysel pre organizovanie a sebestačnosť, ktoré potom preniesla na mňa. Moja stará mama robila všetky ostatné domáce práce. Pochádzala z veľmi chudobných pomerov a bola zvyknutá na také veci ako bývanie bez elektriny.

Žili v mestečku pomenovanom Robeyville, ktoré myslím už ani neexistuje: bolo tam toľko povrchových baní až zmizlo zo zemského povrchu. Mama mala niekoľko bratov, ktorí sa zaujímali o športovanie, takže vedela, o čo sa jedná. Jeden z jej bratov, George Turkal, mi daroval moju prvú basketbalku v živote. Mal som vtedy okolo 12 rokov. Raz kráčal cez palubovku v telocvični, uvidel loptu, a keďže nikto nebol nablízku, zodvihol ju, nechal si ju a potom ju odovzdal mne.

Celú knihu si môžete prečítať tu: Československý John Havlicek

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?