Joe Vancisin, potomok Rusína a Slovenky, ktorý stretol Dr. Naismitha a manažoval repre USA

Autor: Lukas Kuba | 26.8.2019 o 8:02 | (upravené 27.8.2019 o 22:44) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  86x

Poznal sa s najväčšími trénerskými veličinami univerzitného basketbalu v 20. storočí ako John Wooden, Dean Smith, Adolph Rupp, Pete Newell či Henry Iba, sám bol dlhoročným koučom na Yale a má zlato z olympiády v Montreale 1976.

Joseph Vancisin sa narodil 4. júna 1922 v Bridgeporte v americkom štáte Connecticut, imigrantom z východného Slovenska, Štefanovi a Zuzane (za slobodna Bockovej). V čase ich príchodu do Bridgeportu už bolo toto najväčšie connecticutské mesto hlavným industriálnym centrom štátu a medzi jeho obyvateľov patrili tisícky Írov, Slovákov, Maďarov, Nemcov či Talianov (v tých rokoch tam žil a pracoval aj budúci čs. diplomat a minister Jan Masaryk). Bolo to mesto stoviek tovární a Vančišinovci dreli dlhé hodiny, aby zabezpečili ich siedmim deťom lepší život a vzdelanie. Spoznali sa až v Amerike, v strede prvej dekády 20. storočia, v neďalekom mestečku Meriden, prezývanom „Silver City“ kvôli veľkému počtu výrobcov striebra, ktorí tam sídlili. Okrem toho sa tam vyrábali kovové výrobky, príbory, sklenený tovar, kuchynské spotrebiče, lampy, zbrane či hudobné nástroje.

Mladý Joseph vynikal v športoch, hlavne v basketbale a v bejzbale, v ktorých bol hviezdou na svojej strednej škole. Ako štvrták bol v roku 1940 dokonca vyhlásený za najlepšieho stredoškolského basketbalistu v Connecticute. Za najväčší zážitok z jeho stredoškolských liet však považuje stretnutie s legendárnym otcom basketbalu Jamesom Naismithom, na ktoré nezabudol ani po takmer 80 rokoch. Naismith bol špeciálnym hosťom na basketbalovom turnaji v Novom Anglicku, v meste Springfield (štát Massachusetts), v ktorom pred takmer piatimi dekádami vynašiel basketbal. Tento turnaj sa konal v marci 1939 a Joe Vancisin v ňom hral ako tretiak za Bassick High School. V jednom zo zápasov Bassicku hodil úvodný rozskok práve Dr. Naismith, ktorý zomrel len o osem mesiacov neskôr na následky krvácania do mozgu. „Div sa svet, na ihrisko vkročil Dr. James Naismith, aby vyhodil loptu v stredovom kruhu. Zostal na zápase a pozrel si ho celý, a potom ďalší deň hovoril na slávnostnom obede pre nás. Bolo vzrušujúce mať vynálezcu basketbalu na našom zápase. Ale vtedy, keďže som bol len mladík, som si neuvedomil, aké špeciálne to bolo.“

Na jeseň 1940 začal Vancisin chodiť na prestížnu Dartmouth College, sídliacu v štáte New Hampshire. Aj tu hrával basket a bejzbal, ale počas štyroch rokov na škole musel pre chorobu vynechať druhú a tretiu sezónu. V 1941 dostal silný zápal pľúc a zápal pohrudnice, schudol temer 30 kíl a podľa vlastných slov takmer zomrel. Vo štvrtom ročníku sa však dostal späť do formy a bol súčasťou mužstva, ktoré v basketbalovom turnaji NCAA prehralo až vo finále s Utahom 42:44 po predĺžení. Vo svete vtedy zúrila druhá svetová vojna, do ktorej sa v decembri '41 po útoku na Pearl Harbor zapojili aj USA. Nechýbalo veľa a Vancisin by sa zapojil do bojov tiež. „Kvôli tej chorobe som nemohol slúžiť. Mnoho mojich spolužiakov chcelo ísť do služby a aj ja som sa o to pokúsil, ale neprešiel som telesnou prehliadkou.“ Joe bol knihomoľ a počas rekonvalescencie trávil nespočetné hodiny v univerzitnej knižnici. Okrem športovania a štúdia zvládal ešte aj prácu na čiastočný úväzok - privyrábal si ako čašník.

Po promóciách strávil sezónu 1944/1945 ako tréner basketbalového tímu dartmouthských prvákov a na jar 1945 začal trénovať basketbal v americkej armáde. Pôsobil ako desiatnik vo Washingtone, D.C., v armádnom letectve Spojených štátov. Po vojne pracoval dva roky vo firme na výrobu whisky, ale keďže kariérny rast neprichádzal, rozhodol sa vrátiť k trénerskému remeslu. Jeho bývalý kouč z Dartmouthu Ozzie Cowles bol vtedy koučom Michiganu a Vancisinovi ponúkol post asistenta. Po jednej sezóne sa tento trénerský tandem rozhodol zmeniť pôsobisko a Joe bol tak nasledujúcich osem sezón asistentom na Minnesotskej univerzite, kde okrem iných koučoval aj Čechoameričana Chucka Mencela. (Chucka som sa spýtal, ako si spomína na Vancisina: „Joe bol veľmi dobrý kouč. Vtedy sme mali len dvoch koučov. Joe bol priateľský typ trénera. Ako dôchodcovia sme spolu párkrát hrali golf na Floride. Je súčasťou mojich dobrých spomienok.“) V 1956 sa konečne stal hlavným koučom - na svetoznámej univerzite Yale. Tím Yale Bulldogs koučoval takmer dve dekády, do roku 1975. Okrem trénovania ešte aj cestoval po svete a na mnohých miestach viedol basketbalové kliniky. Po ukončení trénerskej kariéry v polovici 70. rokov sa ihneď stal výkonným riaditeľom Národnej asociácie basketbalových koučov (NABC). Túto organizáciu založenú „Otcom basketbalového koučingu“ Phogom Allenom - s ktorým sa poznal tiež - úspešne viedol až do roku 1992.  

Vancisin bol v rokoch 1970 až 1992 aj jedným zo správcov Naismithovej basketbalovej siene slávy a od 1975 do 1992 členom USA Basketball Committee, hlavného výboru americkej basketbalovej federácie. (Nepodarilo sa mi zistiť, či bol súčasťou výberovej komisie - pozostávala z piatich zástupcov z NBA, štyroch z NCAA a dvoch z USA Basketballu - ktorá vyberala hráčov do nesmrteľného Dream Teamu.) Joe bol dokonca generálnym manažérom dvoch reprezentačných basketbalových výberov USA: na olympiáde v Kanade Američania zvíťazili (v jednom zo zápasov porazili Československo 81:76; v drese ČSSR vtedy reprezentovali traja Slováci: Stanislav Kropilák, Gustáv Hraška a Justín Sedlák), o štyri roky neskôr mali obhajovať zlato na OH v Moskve, ale kvôli bojkotu sa ich nakoniec nezúčastnili. Americký výber namiesto toho odohral sériu exhibičných zápasov nazvanú Gold Medal Series. Ich súpermi boli All-Star tímy z NBA a zlaté olympijské mužstvo z roku 1976. 

Vancisinovi bola v roku 1993 Basketbalovou sieňou slávy udelená cena John Bunn Award, najprestížnejšie vyznamenanie po samotnom uvedení do Siene slávy. Jej držiteľmi sú také basketbalové osobnosti ako Wooden, Red Auerbach či Harlem Globetrotters. Pred ôsmimi rokmi ho uviedli do Siene slávy univerzitného basketbalu. „Neuveriteľné. Takéto niečo som neočakával ani v najdivokejších snoch,“ povedal Joe. Legendárny vysokoškolský kouč Lou Carnesecca o Vancisinovi povedal nasledovné: „Keď bol Joe naším lídrom [ako riaditeľ NABC], boli to skvelé časy. Bol ako svetlo, ktoré sme nasledovali. Veľa ľudí si neuvedomuje, akým skvelým koučom Joe bol.“

Joe trávi svoje dôchodcovské roky v connecticutskom pobrežnom meste Branford (v lete) a v Naplese, floridskom meste na pobreží Mexického zálivu (v zime). Vďaka NABC sa mi podarilo s ním skontaktovať; rozprávali sme sa asi desať minút. Na nejaký dlhší rozhovor to nebolo, jeho pamäť mu už tak dobre neslúži. Keď som sa mu predstavil a povedal, že volám zo Slovenska, pozdravil ma „dobry den“. Porozprával mi o svojich rodičoch, ale miesta ich narodenia si nepamätal. Jeho otec bol Rusín, matka Slovenka, doma sa rozprávalo po slovensky. (Update: Vancisinova dcéra Susan zistila, kde sa narodili jej starí rodičia. Štefan vo Svidníku, Zuzana bola z obce Malcov, v súčasnosti patriacej pod okres Bardejov.) V Československu bol raz, konkrétne v Prahe na jar 1979, keď Američania hrali proti našim basketbalistom. (Zvíťazili sme vtedy o dva body; z knihy Nebáli se své odvahy: Prvýkrát sme porazili USA. Bolo to v športovej hale v Prahe - Holešoviciach. „U nás sme začali interkontinentálny turnaj veľkolepo, podarilo sa nám v máji v pražskej športovej hale pred 14 000 divákmi poraziť USA 77:75, keď sme v polčase dokonca viedli 41:26... Lepšiu prípravu na ME v Taliansku sme si snáď ani nemohli priať, tvrdil som hráčom i novinárom,“ komentoval to tréner Pavel Petera. V historickom zápase nastúpila proti osemnásobným olympijským šampiónom táto základná päťka: Zdeněk Kos, Jaroslav Skála, Jiří Pospíšil, Vlastibor Klimeš, Kamil Brabenec. Stretnutie zlomil dvomi košmi v závere Gustáv Hraška. Najprv vyrovnal a potom strelou v poslednej sekunde rozhodol. Najlepší strelci: Kropilák, Brabenec 20. Poraziť USA buzzer-beaterom? Ak má niekto stroj času, ozvite sa mi...) Basketbal už veľmi nepozeráva, ale je veľkým fanúšikom golfu, hoci si ho už zahrať nemôže. 

Ak sa dožije, Joe bude v 2022 oslavovať magickú stovku. Mimochodom, je až neuveriteľné, že tri najväčšie osobnosti amerického basketbalu so slovenskými rodičmi sa dožili takého vysokého veku. John Kundla zomrel vo veku 101 rokov, Bill Bertka tento mesiac oslavoval svoje 92. narodeniny a Vancisin má 97. Starčekovia, na ktorých životné príbehy môžu byť hrdí i Slováci a Slovenky. 

***

Zrejme najúspešnejším a najrešpektovanejším vysokoškolským basketbalovým koučom slovenského pôvodu je Herb Sendek mladší (narodený v roku 1963 v Pensylvánii). V súčasnosti trénuje basketbalistov univerzity Santa Clara, v polovici 90. rokov pôsobil na ohijskej Miami University, potom desať rokov na North Carolina State a od 2006 do 2015 koučoval Arizonu State, kde bol dve sezóny jeho zverencom aj James Harden, neskorší MVP NBA. Sendekov otec, Herb starší, bol učiteľom a stredoškolským basketbalovým trénerom. Zaujímavosťou je, že otec Herb má doma ako poklad uloženú jednu zo synových vysokoškolských prác, v ktorej písal o svojich rodinných predkoch a starých rodičoch zo Slovenska a o ich nesmierne náročnej lopote v pensylvánskych uhoľných baniach.

Jediným trénerom z územia bývalého Československa, ktorý za posledných sto rokov pôsobil v prvej divízii NCAA, bol Marc Guley (1912-1990). Narodil sa v Čechách ako Marcel Gulej, Čechom Janovi a Kornelii Gulejovcom. Jeho rodičia a mladý Marcel emigrovali z Československa do štátu New York, kde na začiatku 30. rokov začal hrávať basket za Syracuse University (v sezóne 1935/1936 bol kapitánom mužstva). Počas druhej svetovej vojny bol komunikačným dôstojníkom v námorníctve Spojených štátov, po vojne odohral jednu profi sezónu v Eastern Pennsylvania Basketball League (predchodkyňa CBA) a potom sa stal hlavným koučom Syracuse (v rokoch 1950 až 1962), ktorú dokonca v jednej sezóne doviedol do záverečného turnaja NCAA. Následne robil až do dôchodku telocvikára na základných školách.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Rada "vyhýbajte sa stresu" je nanič, vraví psychiater

Rady, ako sa v dnešnej dobe nezblázniť.

Bugár odkázal Kiskovi, že nemá vynášať, lebo sám zle dopadne

Prípad údajného vydierania exprezidenta rieši NAKA.


Už ste čítali?