Halušky a malokarpatské víno. Ako Pete Lisicky reprezentoval a poznával Slovensko

Autor: Lukas Kuba | 14.5.2021 o 11:00 | (upravené 31.5.2021 o 18:47) Karma článku: 3,57 | Prečítané:  450x

Pete Lisicky: „Som vďačný všetkým z rodiny a priateľom, spoluhráčom a trénerom, ktorí mi umožnili tento zážitok. Nikdy na to nezabudnem...“

Moje skúsenosti so slovenskou kultúrou začali zamlada. V mojej oblasti Pensylvánie je to taviaci kotol: talianske, írske, ukrajinské, sýrske, libanonské, slovenské, poľské a maďarské rodiny sú roztrúsené po celom údolí Lehigh, nehovoriac o mnohých portorikánskych a dominikánskych rodinách. Ak som však niekedy stretol človeka so slovenčinou v krvi, vedel, že moje priezvisko má zvláštnu výslovnosť.

Keď sme vyrastali, jedli sme halušky a halupki, pirohy, kuracie paprikáše; ale pretože máme aj iné dedičstvo, mal som šťastie, že som mal aj skvelé cestovinové jedlá od mojej talianskej babičky a úžasné nemecké jedlá od mojej rakúskej babičky. Vďaka maďarskému vplyvu v našej oblasti sa k nám dokonca dostali jedlá ako pogácsa a guláš.

Vždy som premýšľal o tých Lisických, ktorí prišli z Horných Orešian a Žlkoviec. Môj pradedo Alexander prišiel pracovať do Bethlehemskej oceliarne, keď bol dosť mladý, v roku 1900. Najskôr žil v Allentowne, potom pracoval aj v Baltimore a neskôr sa zase vrátil do údolia Lehigh. Nakoniec ho ochromila rozžeravená kovová oceľová tyč, ktorá sa mu zapichla do dolnej časti nohy, čo mu spôsobovalo problémy po zvyšok života. Zomrel v 1952, mnoho rokov predtým, ako som sa narodil.

Jeho syn Stephen, môj starý otec, pracoval ako švec a zomrel mesiac pred mojím narodením. Môj starý otec mal veľa sestier a bratov, takže som mal pocit, že ho predsa poznám, keď som s nimi hovoril, všímajúc si ich fyzické podobnosti, úsmevy a láskavosť. Ešte spomeniem, že starý otec pomáhal založiť kostol St. John the Baptist Slovak Church v Allentowne a taktiež miestnu organizáciu Jednoty.

Zaujímavosťou je, že stará mama mojej mamy sa volala Elizabeth Bartos, narodená v Pensylvánii slovenským rodičom, takže mám slovenskú krv od oboch rodičov. Nevieme, z ktorej časti Slovenska pochádzali, akurát to, že Elizabethina matka mala za slobodna priezvisko Bobíková.

Keď som vedel, že budem hrať profesionálne v Európe, mojím snom bolo využiť túto príležitosť tak veľmi, ako to len pôjde a v kútiku duše som dúfal, že dostanem šancu vidieť krajinu, kde moji predkovia prišli na svet. A skutočne som túto šancu dostal – a bolo to oveľa lepšie, ako som sníval.

V čase, keď sa Slovensko stalo členom EÚ, začalo platiť Bosmanove pravidlo aj vo FIBA Europe, a preto som sa usiloval zvýšiť svoje šance na zamestnanie kontaktovaním našich príbuzných Lisických v Horných Orešanoch. Zhodou okolností ma kontaktoval ďalší Lisický, Mikuláš Lisický (žiadny blízky pokrvný vzťah), v nádeji, že vypátra jeho strateného príbuzného, ktorý emigroval do Pensylvánie. Mikuláš, ako vedec a profesor morskej biológie, bol čistým darom z nebies, pretože hovoril perfektnou angličtinou a nakoniec bol „styčným dôstojníkom“ a tlmočníkom u mojich príbuzných v Orešanoch a v Trnave. (Na webstránke Horných Orešian som našiel album historických fotografií Rudolfa Lisického. Pete mi povedal, že je s ním príbuzný a že sa párkrát stretli. Rudolfov starý otec Jozef emigroval do Ameriky s Alexandrom Lisickým – boli bratia – ale Jozef, ktorý tam pracoval ako baník, sa nakoniec vrátil späť na Slovensko. – L.K.)

Začalo to cestu smerom k procesu vybavenia občianstva, aby som mohol dostať šancu reprezentovať národný tím Slovenska. Nielenže som navštívil svojich pokrvných príbuzných, ale taktiež som s nimi strávil veľa kvalitného času, či už na oslavách narodenín, návštevách širšej rodiny, prehliadkach hradov na slovenskom vidieku alebo na prechádzkach po lesoch v malokarpatských horách s výhľadom na Orešany.

Ochutnať domáce jedlá, piť domáce víno, identifikovať hrady, ktoré Napoleon zničil alebo nechal na pokoji, a dýchať slovenský vzduch bolo neuveriteľné. Bol to zážitok, za ktorý budem navždy vďačný Mikulášovi, jeho manželke Eve, rodine Horváthovcov a Lisickým z Orešian a okolitých miest. Žiaľ, navštíviť Žlkovce, odkiaľ bola moja prastará mama Mária, rodená Bokorová, sa mi nepodarilo. Možno niekedy v budúcnosti. Neviem kedy, ale raz sa na Slovensko určite vrátim.

Po absolvovaní jazykového kurzu na Univerzite Komenského v Bratislave v lete 2002 a preukázaní mojej slovenskej pokrvnej línie som okrem iných vecí konečne mohol aj reprezentovať Slovensko. Mimochodom, moje obľúbené slovenské slovo je „halušky“ a páči sa mi fráza „všetko v poriadku“ a pozdrav „ahoj“. Škoda, že tu nemôžem počuť slovenčinu, je to prekrásny jazyk.

Keď som sa stal oficiálne občanom, spojil som sa s trénerom Ľubomírom Urbanom a vďaka Tomášovi Romanovi, nášmu fyzioterapeutovi, a mnohým mojim spoluhráčom, ktorí mali možnosť navštevovať univerzity v USA, som okamžite zapadol do kolektívu a spriatelil sa s chalanmi, aj keď moje schopnosti v slovenskom jazyku boli dosť malé.

Veľmi ma bavilo spoznávať ich pozadie, ich príbehy a to, kde hrali profesionálne. Tomáš Orešanský, vediac, že mám rodinu v Orešanoch, mi vysvetlil pôvod jeho priezviska a pôvod názvu rodnej obce mojich predkov (orechy!). Rado Rančík ma naučil, že slovenský rodák sa môže naučiť americký „mestský“ prízvuk. Anton Gavel bol ešte mladík, ale bolo zábavné hrať proti nemu v Nemecku po tom, čo bol najskôr mojím spoluhráčom v národnom tíme. Dano Novák bol skvelým sprievodcom (a šoférom), keď som sa jedného víkendu počas kurzu slovenčiny na UK potreboval dostať za rodinou.

Určite sme mali mladý tím a aj keď som bol v mysli mladý, starší ako ja bol v podstate iba Roman Krämer. Keďže sme v mužstve mali „žrebcov“, potrebovali sme ich skrotiť a usmerniť a cítil som, že mojou prácou spolu s Romanom a trénerom Urbanom bude budovať našu synergiu a tímovú chémiu. Nechcel som to brať len na seba, pretože som cítil, že sme silnejší, ak tvoríme plnohodnotný tím. Verím, že sme to dosiahli, aj keď sme v skupinovej fáze B divízie kvalifikácie na majstrovstvá Európy nakoniec skončili na nepostupovom mieste. Mali sme možnosť dotiahnuť to do úspešného konca v Dubline proti írskemu národnému tímu, ale ich skúsenosti a výška pod košom boli rozdielovými faktormi. Mali troch hráčov NBA a všetci traja mali nad dva metre osem centimetrov! Pat Burke, Marty Conlon a Cal Bowdler. A k nim mali vysoko kvalitného hráča Euroligy v podobe Jaya Larranagu, ktorý je teraz dlhé roky asistentom trénera v Bostone Celtics.

S láskou spomínam na čas strávený s národným tímom a nikdy nezabudnem na dlhé jazdy v autobusoch značky Karosa. Dodnes si spomínam, ako som bol v lete 2005 v Bratislave na jedle s mojou rodinou Lisických – s Karolom, Irenou, Karolovou dcérou Julianou a Karolovou manželkou Máriou – a počas celého jedla sme hovorili iba po slovensky. Dopil som a dojedol svoje bryndzové halušky, rozlúčil som sa, vrátil som sa do svojej izby v hoteli Dom Športu a povedal som si: „Páni, rozmýšľal a hovoril som iba po slovensky.“

Som vďačný všetkým z rodiny a priateľom, spoluhráčom a trénerom, ktorí mi umožnili tento zážitok. Nikdy na to nezabudnem. A aj keď som nikdy nestretol svojho slovenského starého otca, ani svojich slovenských prastarých rodičov, mám naozaj pocit, že som s nimi strávil skutočne skvelý čas.

P.S.: Som poctený menovaním za čestného prezidenta CSABHOF :)

Peter „Pistol Pete“ Lisicky

Pochádza z veľkej športovej rodiny z pensylvánskeho Allentownu. Jeho korene siahajú do Horných Orešian a Žlkoviec, odkiaľ boli jeho prastarí rodičia. Bol jedným z najlepších stredoškolských a vysokoškolských strelcov/trojkárov svojej éry v USA. Ako stredoškolák bol dvakrát na prestížnom Nike kempe, kde si zahral proti budúcim superhviezdám NBA Kevinovi Garnettovi a Allenovi Iversonovi. Potom nasledovali hviezdne roky na univerzite Penn State. V 1996 dostal celoamerické ocenenie Honorable mention All-American a v tom roku nastúpil v drese Select Teamu (americký výber do 22 rokov, jeho spoluhráčmi boli napr. Tim Duncan či Chauncey Billups) proti Dream Teamu '96. Ako profík hrával jedenásť rokov v Európe (Taliansko, Švajčiarsko, Nemecko, Francúzsko, Poľsko), zahral si aj v Eurolige. V 2002 dostal slovenské občianstvo a odvtedy tri roky reprezentoval Slovensko (celkovo 24 zápasov, 254 bodov). V súčasnosti pracuje ako finančný poradca, žije s rodinou v arizonskom Scottsdale; vo voľnom čase trénuje deti. K jeho koníčkom patria golf, sci-fi knihy, genealogické bádanie, cudzie jazyky a sledovanie NBA.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?